Najväčšie hviezdy sarajevskej olympiády: nottinghamskí tanečníci Jayne Torvillová a Christopher Dean predviedli na Valentína 1984 geniálnu interpretáciu Ravelovho Bolera, za ktorú získali zlaté medaily. Od rozhodcov za ňu dostali dvanásť šestiek. Ďalšie tri inkasovali za povinný a ešte štyri za originálny tanec, dokopy teda devätnásť. V tomto smere ich nikto neprekonal a už ani neprekoná, lebo šestky odnedávna patria minulosti. FOTO - WWW. OLYMPIC. ORG
Killanin rátal, že prvá biela olympiáda vo východnom bloku bude v Československu, politbyro však bolo proti, Česi by to vraj nestráviliSarajevo podalo prihlášku na zimnú olympiádu 1984 až hodinu pred uzávierkou stanovenou na polnoc posledného októbrového dňa 1977. Vyčkávalo na verdikt. Nie však na "áno" z Belehradu, ale na "nie" z Prahy.
Maskotom prvej bielej olympiády vo východnom bloku bol napokon vlk Vučko, ale mohol ním byť svišť alebo kamzík.
Olympijský oheň horel v meste so sedemdesiatimi tromi mešitami. Hostiteľom bola federácia šiestich republík, piatich národností, štyroch jazykov, troch cirkví a dvoch druhov písma. No, mohla ním byť republika dvoch národov, dvoch jazykov a jedného písma.
Ani jedna z krajín vo vtedajšej podobe už neexistuje. Tá druhá sa však v čase, keď na Balkáne zúrila vojna, rozdelila zamatovo.
Východný blok držal pokope
Slovák Vladimír Černušák, druhý muž československého športu, bol vtedy v lichtenštajnskom Vaduze na snemovaní európskych národných olympijských výborov. V aktovke mal list pre šéfa Medzinárodného olympijského výboru. "S veľkou radosťou Vám môžem oznámiť, že mesto Vysoké Tatry má česť podať kandidatúru na usporiadanie ZOH 1984 v regióne Tatranského národného parku," písal v ňom primátor Vojtech Tokarčík írskemu lordovi Michaelovi Killaninovi.
Mohol ho však odovzdať iba na pokyn z Prahy. Kandidatúre totiž chýbalo to, čo bolo vtedy rozhodujúce: najvyššie stranícke požehnanie.
"Keď ma Killanin stretol, hneď sa zaujímal, čo je s prihláškou," spomínal po rokoch Černušák. "Prosil som ho o strpenie a ubezpečil, že len čo budem môcť, odovzdám ju."
Východný blok vtedy držal pokope. Tatry po úspechu lyžiarskych majstrovstiev sveta 1970 by možno dostali už zimnú olympiádu 1980, veď sa o ňu okrem Lake Placidu nikto neuchádzal. Ale nekandidovali, lebo letné hry na ten rok chcela Moskva. Pôvodne aj Praha, ale Moskva mala, ako inak, prednosť.
"Moskve by mohla ublížiť iná kandidatúra mesta zo socialistickej krajiny či socialistického mesta na ZOH 1980," zdôvodňoval člen MOV František Kroutil v roku 1972 plénu Československého olympijského výboru, prečo treba tatranskú kandidatúru o štyri roky pozdržať.
Killanina Tatry uchvátili
Killanin ako realista vedel, že dozrel čas nielen na prvé letné, ale aj zimné hry vo východnom bloku. Na jeseň 1973 strávil s manželkou deň v Tatrách a na Javorine sa stretol s celou súdobou slovenskou politickou garnitúrou.
"Po tom, čo Killanin u nás videl a počul, skonštatoval, že ak dostaneme garancie federálnej vlády, máme veľkú, takmer stopercentnú šancu získať olympiádu," tvrdil vtedajší slovenský premiér Peter Colotka s odstupom štvrťstorčia.
Práve s garanciami však vznikol problém.
Tatranská prihláška je v archíve slovenského Múzea telesnej kultúry. Černušák dostal do Vaduzu pokyn nepodať ju. "Killanin neskrýval sklamanie. Tatrám bol veľmi naklonený," vraví bodrý osemdesiatnik, čestný člen Medzinárodného olympijského výboru.
Husák: Peter, neplač
Kandidatúru stoplo vtedy všemocné predsedníctvo ÚV KSČ. Riešilo ju na poslednú chvíľu. Colotka veril, že prejde, no mýlil sa.
"Mal som pocit, že som predsedu federálnej vlády Lubomíra Štrougala presvedčil. Dosť dobre som s ním vychádzal, presadil som uňho viacero veľkých investičných akcií na Slovensku. Napokon však práve on vystúpil prvý proti. Vraj, bohužiaľ, aj keď sme Petra ubezpečili, že olympiádu v Tatrách podporíme, nemôžeme s ňou súhlasiť, lebo český národ by to neprijal a nestrávil," rekriminoval osudové politbyro a dodal, že po tomto argumente naňho prišla mdloba.
K Štrougalovi sa údajne pridal aj generálny tajomník a prezident Slovák Gustáv Husák. "Chápem ťa, Peter, no neplač, povedal mi, nebudeme pre olympiádu rozbíjať naše národy. Vybuchol som. Robte si somára z niekoho iného, a nie zo mňa. Žiaľ, ani zo Slovákov, ktorí v orgáne sedeli, ma nikto nepodporil," priznal Colotka.
Aj Sarajevčania to mali doma ťažké
Len čo Juhoslovania dostali echo, že Československo nepodá prihlášku, odovzdali svoju.
Sarajevo vyhralo nielen nad Göteborgom, ale aj nad Sapporom. Ponúklo Hry krátkych vzdialeností. To mal byť aj jeden z tatranských tromfov.
Podľa spomienkového článku Ermina Čengiča v bosensko-hercegovinskom magazíne Dani, však ani Sarajevčania nemali doma na ružiach ustlaté. Narážali na skepsu, ba aj posmešky najmä zo strany žiarliacich Slovincov. Zvlášť, keď sa začalo ukazovať, že skutočné náklady budú v porovnaní s pôvodnými najmenej dvojnásobné. Slovinské vedenie dokonca v roku 1979 presviedčalo Josifa Broza Tita, aby sa krajina vzdala olympiády, ale jemu to vraj šlo "jedným uchom dnu a druhým von".
Sarajevská olympiáda 1984 však napokon dopadla lepšie, než ktokoľvek čakal. Juan Antonio Samaranch, pre ktorého bola inauguračnou na poste šéfa piatich kruhov, ju dokonca označil za najlepšie organizovanú zo všetkých dovtedajších.
Na televíznych obrazovkách ju videlo dve a pol miliardy ľudí. Najväčší zážitok? Bez diskusie valentínsky večer 14. februára 1984 a Bolero značky T&D. Úchvatné dielo jedinečných nottinghamských tanečníkov Jayne Torvillovej a Christophera Deana vyvolalo frenetický aplauz ôsmich tisícok divákov v hale Zetra, vzápätí rekordnú žatvu rozhodcovských šestiek (12 z18 možných) a následne revolúciu v tancoch na ľade.
Aj o to prišli Tatry.
Navyše, ako pripomína Čengiča, sarajevská zimná olympiáda "bola prvá, ktorá sa skončila finančným profitom". Organizačný výbor získal 141,6 milióna dolárov (z nich 74,1 milióna USD za predaj televíznych práv). Dva milióny padli za obeť inflácii, ale aj tak mu ešte ostalo dvanásť miliónov čistého zisku. Sarajevčania dokompletizovali športoviská a časť presunuli do fondu, z ktorého podporovali športové podujatia.
Dlho nie. O pár rokov sa v Sarajeve začalo strieľať. Len na Zetru a susedný štadión dopadlo počas vojny štyristo granátov. Škody na športoviskách odhadli na 80 miliónov dolárov.
Hviezda XIV. ZOH Marja-Liisa Kirvesniemiová-Hämäläinenová (Fínsko)
Úchvatné: šesť zimných olympiád (na toľkých pred ňou nebola žiadna žena) a sedem medailí. Na prvej v Innsbrucku 1976 mala Marja-Liisa dvadsať, na poslednej v Lillehammeri 1994 pol druha roka do štyridsiatky. Pritom po lakeplacidskej v roku 1980 chcela končiť. S výnimkou štafetovej zlatej na MS 1978 nijaké veľké preteky nevyhrala. Vydrž, povzbudzoval ju snúbenec Harri Kirvesniemi. Vysokej Fínke, ktorá na lyžiach najskôr brázdila kopce na otcovej farme, sa trpezlivosť oplatila. Na Igmane nad Sarajevom nebolo vo februári 1984 oslavovanejšej dámy. Vyhrala postupne behy na 10 km (o takmer 20 s), 5 aj 20 km - posledný s úžasným, takmer 42-sekundovým náskokom pred skvelou Ruskou Raisou Smetaninovou. Akurát v štafete 4 x 5 km sa musela uspokojiť s bronzom, keď striebro stratila vo finiši v súboji s Češkou Květou Jeriovou. Neskôr pod menom Kirvesniemiová získala ešte štafetový bronz v Calgary 1988 a dva individuálne bronzy v lillehammerskej rozlúčke. Po skončení lyžiarskej kariéry sa stala fyzioterapeutkou.
Perličky z análov
MOV začal byť grand: každej krajine hradil náklady na jedného mužského a jedného ženského účastníka, vďaka tomu sa zišlo rekordných 49 výprav, o. i. prvý raz Panenské ostrovy, Senegal, Portoriko či Kostarika.
Prvý a jediný triumf NDR: na čelo medailovej bilancie sa dostala vďaka deviatim zlatým (o tri viac ako ZSSR), z ktorých štyri vybojovali rýchlokorčuliarky (dve Karin Enkeová, známa aj ako Buschová a Kaniaová). Celkove však zborná získala o medailu viac (25:24).
Čo štart, to medaila: Švéd Gunde Svan sa stal najmladším víťazom ZOH v behoch (zlato v štafete a na 15 km, keď mal 22 rokov a 32 dní, striebro na 50 a bronz na 30 km).
Veľký deň amerických dvojičiek: slalom vyhral Philip Mahre pred svojím bratom Stevenom o 21 stotín, pri narodení mal vraj o trošku väčší náskok. Dve ďalšie senzačné zlaté pre USA pribudli v mužskom zjazde (Bill Johnson) a v ženskom obrovskom slalome (Debbie Armstrongová).
Ženský zjazd vyhrala tínedžerka: Švajčiarka Michela Figiniová mala iba 17 rokov a 314 dní a je najmladšou alpskou šampiónkou v histórii.
Rakúsko zažilo šok: alpská veľmoc získala štyri roky predtým v Lake Placid sedem medailí, z ktorých boli tri zlaté, kým teraz jedinú - aj to bronzovú (Anton Steiner skončil tretí v zjazde).
Domáci sa dočkali: hostiteľská Juhoslávia získala prvú medailu v histórii ZOH, striebornú v obrovskom slalome vďaka Juremu Frankovi.
Dve zlaté aj pre Gaétana Bouchera: kanadský rýchlokorčuliar získal bronz na 500 m, potom zdolal favorizovaného Rusa Chlebnikova na 1000 m a o dva dni vyhral aj na 1500 m.
Sarajevo 1984 vo faktoch
Účasť: 1272 športovcov (274 žien) zo 49 krajín
Športy: 7
Disciplíny: 39
Najúspešnejšia krajina: NDR 9 - 9 -6
Najúspešnejší jednotlivec: Marja-Liisa Hämäläinenová (fínska bežkyňa) 3 zlaté a jedna bronzová
Diváci: 640 000
Otvorenie: prezident Mika Spiljak
Sľub: Bojan Križaj (zjazdár)
Oheň: Sandra Dubravčičová (krasokorčuliarka)
