Izrael je podobným taviacim kotlom národov ako Spojené štáty. Pomiešali sa tu imigranti z rôznych častí sveta, ktorí sa stali síce oficiálne Izraelčanmi, ale stále nosia v sebe kus domova. Platí to najmä o tých, čo sem prišli až v dospelosti. Ich deti sú už druhá generácia, hovoria po hebrejsky a cítia sa skutočnými Izraelcami.
Izrael je malá Amerika, zvyknú hovoriť Izraelčania. Preháňajú, faktom však je, že Izrael je rovnakým taviacim kotlom národov ako Spojené štáty. Pomiešali sa tu imigranti z rôznych častí sveta, ktorí dali krajine pestrofarebný ráz. Izrael, to sú tmaví Jemenci, snedí a kučeraví ľudia z Blízkeho východu, blondiaci z Ruska aj ľudia s lesklými vlasmi z Indie. Stali sa Izraelčanmi, ale stále majú v sebe kúsok domova. Platí to pre tých, čo prišli do Izraela ako dospelí ľudia.
Ich deti sú už sabrovia - príslušníci druhej generácie. Hovoria po hebrejsky lepšie ako ich rodičia, a keď sa ich opýtate, kam patria, povedia jasne - sem. Ich rodičia v tom tak jasno nemajú.
O Izraelčanoch sa hovorí, že milujú aliju (imigráciu, právo na návrat), ale neznášajú olim - nových prisťahovalcov. Hoci všetci sú židia a majú neuveriteľnú schopnosť zomknúť sa, občas to v tom taviacom kotli riadne buble.
Príbeh prvý: Carol a Sharon
Carol Levinová vyzerá ako z anglickej detektívky. Nakrátko vystrihané vlasy, tvídový kostým, zjavný zmysel pre praktickosť, úsečné odpovede a brošňa zo starého striebra. Keď povie, že je účtovníčka, nikoho to neprekvapí. Carol je v Izraeli takmer pätnásť rokov, stále však hovorí po anglicky. Dcéra britských rodičov sa narodila v Južnej Afrike, vydala sa tam a budovala si domov. Potom padol apartheid, bieli sa ocitli v nebezpečenstve, a tak sa rozhodla, že deti porodí v Izraeli. Usadila sa v Raanane.
V tichom meste neďaleko Tel Avivu hovoria po hebrejsky len zametači a šoféri hromadnej dopravy. Ostatní rozprávajú výhradne po anglicky a nechystajú sa to zmeniť. "Nepotrebujeme to. Tu nám každý rozumie a tých pár fráz na bežnú komunikáciu mimo mesta ovládame," hovorí Carol. Pracuje v domove dôchodcov. Klienti sú výhradne z Južnej Afriky, v celej budove pracuje v strednom manažmente jediný v Izraeli narodený človek. Aj ten strávil pätnásť rokov života v Kanade.
V práci stretla Carol Sharon Hatchuelovú. Aj ona je z Južnej Afriky, do Izraela prišla po skončení univerzity. Vydala sa za Izraelčana a presťahovala sa s ním do Raanany. Aby bola pri svojich.
Sharon je opakom Carol. Je veľká, plnoštíhla a nedbá na detaily. V domove dôchodcov robí starčekom program. Maľujú, bicyklujú sa, chodia na výlety a spomínajú. Na Južnú Afriku, na svoje farmy, diamantové bane a obchody na burze. "Tu sa necítia doma. Domov dôchodcov je len pekná klietka v zeleni za niekoľko tisíc dolárov mesačne. Keby bolo v Johanesburgu bezpečnejšie, mnohí by tu neboli," rozpráva Sharon.
Život v Južnej Afrike chýba aj jej. Izraelčania si nepotrpia na formality, sú hluční, indiskrétni, radi sa vystatujú, absolútne nevkusne sa obliekajú a sú príliš veľkí individualisti. To sú Sharonine výhrady za dvadsať rokov života v Izraeli.
Raz, keď si spolu s Carol pri poháriku whisky vylievali duše, povedali si, že si Južnú Afriku urobia v Izraeli. Zorganizovali svoje priateľky a urobili si dámsky klub. Pre deti založili baseballové družstvo, organizujú čaje o piatej, charitatívne dražby aj kuchárske lekcie.
Carol sa nimi preslávila. Teraz učí mladé ortodoxné imigrantky z Londýna, ako pripraviť za tri hodiny kompletný obed pre dvanásť ľudí. Príde do bytu a varí. Hovorí po anglicky, sem-tam utrúsi hebrejské slovo pre ingredienciu, ktorú angličtina nepozná. Náradie má z New Yorku, doštičky na krájanie z Austrálie, džem z Južnej Afriky, porcelán z Británie. "Ani sa nečudujem, že nám tu ľudia nehovoria inak ako Anglos," smeje sa. Mala to byť irónia, ale z jej hlasu zaznela hrdosť a pýcha. Dovarila obed, odpila si z whisky a pozvala všetky dámy na šábesovú večeru. Menu bude kóšer, ale juhoafrické, servírované na britskom porceláne a Carol si určite oblečie kašmírový svetrík, čo si kúpila u sestry v Londýne.
Jej dvanásťročná dcéra Dinah ho považuje za škandalózne nudný a matke hovorí, že by sa mala obliekať ako mamy jej izraelských spolužiačok - do obtiahnutého trička, texasiek a kovbojských čižiem.
Keď má ísť s matkou na čaj o piatej, je to pre ňu vrchol potupy. "Ona je naša Izraelčanka," hovorí Carol. Aj ona má izraelský pas ako jej dcéra, ale je radšej, keď ju volajú Anglos.
Príbeh druhý - Rosa
Rosa Kohenová mala v Argentíne dva domy. V Izraeli má dve izby a nekrytú šekovú knižku. Každý večer tancuje tango. V Buenos Aires ani nevedela, kde je tančiareň. Na telavivskej pláži pri klube Gordon učí Izraelčanov tancovať tanec vášne. "Sú hluchí. Ich rytmus je úplne o inom. Chlapi sa len sápu po ženách, nie je v tom žiadne dvorenie," vysvetľuje.
V Izraeli je krátko, necelých päť rokov. Aj jej rodinu, podobne ako mnoho iných, postihol krach argentínskych bánk. Dovtedy si ani neuvedomovala, že je židovka. Keď však mali doma len desať dolárov a zablokované bankové účty, prišiel k nim agent zo židovskej agentúry a ponúkol im imigráciu do Izraela. Rosini rodičia si netrúfli, ona si povedala, prečo nie.
Na telavivskom predmestí, kde býva, sú z Argentíny takmer všetci. Doma boli boháči, tu ledva vyjdú s peniazmi. Izraelčanov považujú za drzých, neochotných a nespoločenských. Nerozprávajú sa s nimi a nevidia radi, ak si ich deti nájdu priateľov spomedzi sabrov. "Je to iná mentalita, aj keď sme všetci židia. Ich tu vychovávali tak, že musia byť silní a nikomu neveriť, lebo inak neprežijú. Dá sa to chápať, ale my sme jednoducho iní," hovorí Rosina priateľka.
Je rozhodnutá vrátiť sa do Argentíny. Len čo našetrí dosť peňazí. Zatiaľ ju nad vodou drží tango, argentínske steaky v reštaurácii jej príbuzných a rabín, ktorého poznala ešte doma.
Argentínski židia majú pocit, že ich v Izraeli diskriminujú. Prišli už po najväčšej imigračnej vlne a nedostali toľko finančnej podpory ako ruskí židia. Nie sú ani takí početní - je ich niekoľko desiatok tisíc, kým Rusov je takmer milión. Nevedia sa dať dokopy, aby si vydobyli viac.
Faktom je však aj to, že Izrael, hoci imigráciu stále podporuje, nie je donekonečna dojnou kravou. Podľa posledných údajov štatistického úradu jeden z piatich Izraelčanov žije v chudobe. Ľudia, ktorí v Izraeli žijú od narodenia, sa pýtajú, prečo majú platiť zo svojich daní desaťtisíce dolárov imigrantom, keď ich "vlastní" žijú v biede.
Rosa Kohenová však oponuje. Myslí si, že väčšina chudoby sú práve imigranti, ktorí nezvládli príchod do Izraela a nezaradili sa do spoločnosti. Podľa čísel patrí do skupiny chudobných aj ona. Dostáva 1300 šekelov (asi 8500 slovenských korún) od vlády. Minimálna suma na slušné prežitie v krajine je 3000 šekelov. Rosa na to nedbá. Každý večer tancuje tango a smeje sa na drevených sabroch.
Príbeh tretí - Galina
Galina je z Moldavska. Hovorí po rusky a z hebrejčiny ovláda výrazy súvisiace s upratovaním. A ešte jednu frázu: 400 šekelov za pol dňa a obed. To je jej taxa. Už desať rokov ťahá metlu v izraelských domácnostiach. V Moldavsku bola učiteľkou v škôlke, jej muž pracoval v banke. Ona teraz upratuje a on doma nasáva. Je síce žid, ale viac je Rusom. Tak všetko rieši s pohárikom. Denne si kúpi peceň chleba a fľašu najlacnejšej vodky. Galina preklína deň, keď sa rozhodli odísť z Moldavska. Zlákali ju aj peniaze, priznáva. Prvé dva roky, keď štát za nich platil takmer všetko a mohli si za polovičnú cenu kúpiť auto a dostali výhodnú hypotéku, o ktorej môže rodený Izraelčan len snívať, to bolo fajn. Objavovali veci, čo v Moldavsku dodnes nemajú. Dali si urobiť žalúzie na elektrinu, aby nemuseli ani vstať z kresla. Keď sa to všetko skončilo, zistili, že sa nič nenaučili a sú bez práce.
V Petach Tikva, kde žijú, je takých osudov veľa. Hneď od rána v jej uličkách cítite "vôňu" haringov a vodky. V maličkých obchodíkoch môžete za pár šekelov dostať všetky svetové značky tenisiek a teplákov. Vidíte ich aj na uliciach. Rusky si zachovali aj typické líčenie s veľkými ružovými perami a ťažké ruské voňavky. Stále si dajú radšej bravčový rezeň ako rybu.
Izraelčania sú podľa nich rozťahovační a dávajú im pocítiť, že do krajiny prišli len pre peniaze. "Mnohí však nevedia, že nás doma prenasledovali, bili na uliciach, smiali sa našim deťom," rozpráva Galina.
Svoju prácu úprimne nenávidí, hrôzu má z upratovania v ortodoxných rodinách. Nielen preto, že musí vedieť presne, ktorý riad patrí do ktorej skrine, ale aj preto, že mnohopočetné rodiny si na čistotu veľmi nepotrpia. Od Galiny však chcú, aby sa všetko lesklo. Galina vie, že doma v Moldavsku ľudia dostanú za mesiac toľko, čo ona za pol dňa, aj tak si však myslí, že by mala dostať v Izraeli lepšiu prácu. "Som predsa židovka ako ostatní, tak neviem, prečo by som mala otročiť ako nelegálni robotníci," rozčuľuje sa.
Jej syn Boris sa od rodiny dištancuje. Študuje na univerzite právo a podľa Galiny sa hanbí priznať, odkiaľ pochádza. Keď v Izraeli poviete adresu Petach Tikva, nepozerajú sa na vás práve najpríjemnejšie. Boris tak večer pracuje ako strážnik, aby si mohol všade písať adresu Tel Aviv. Meno si zmenil na Baruch a medzi Rusov nechodí, aby sa zbavil prízvuku. "Asi je to tak lepšie," hovorí Galina. "Aspoň jemu sa tu podarí žiť lepší život, ale musí zabudnúť, odkiaľ prišiel."
FOTO - REUTERS, SITA/AP a archív
V Raanane, kde sa po príchode z Južnej Afriky usadila Carol Levinová, hovoria po hebrejsky len zametači a šoféri hromadnej dopravy. Ostatní tu rozprávajú výhradne po anglicky. Izraelčania ich nazývajú Anglos.
Na telavivskom predmestí žije veľa židov z Argentíny, ktorí sem prišli po krachu argentínskych bánk. Doma boli boháči, v Izraeli ledva vyjdú s peniazmi. Jednou z nich je Rosa Kohenová, ktorá učí Izraelčanov na telavivskej pláži pri klube Gordon tancovať argentínske tango. O ich tanečných schopnostiach hovorí: "Sú hluchí. Ich rytmus je úplne o inom. Chlapi sa len sápu po ženách, nie je v tom žiadne dvorenie." V meste Petach Tikva vidieť prisťahovalcov z Ruska a krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Mnohým sa nežije ľahko. Galina z Moldavska sa živí ako upratovačka a preklína deň, keď sa rozhodli odísť do Izraela. Priznáva, že ich lákal lepší život, predstavy sa im však nesplnili.
Autor: JANA MIKUŠOVÁ, Izrael
