Sme uprostred plesovej sezóny, a tak nebude od veci, ak si z bohatého výberu niektorých bratislavských plesov pripomenieme ten, ktorý sa už neobnovil. Aj keď mal kedysi v Bratislave veľkú odozvu, pretože bol jedinečný. Ide o chýrny ples Živeny, ktorý vznikol zásluhou Spolku slovenských žien voľakedy dávno v Martine, aby potom v rokoch po druhej svetovej vojne doslova rozvíril spoločenskú hladinu v hlavnom meste Slovenska, pretože bol iný. V čom? Jednoducho v tom, že naň dámy, aj celkom mladé, ešte len debutujúce dievčatá, chodili v slovenských ľudových krojoch. Na tejto snímke sme my, vtedy žiačky VIII. b triedy, čiže oktávy I. štátneho dievčenského gymnázia na Dunajskej ulici, v plnej paráde, a to presne vo februári roku 1948. O dva týždne neskôr nastúpila komunistická totalita. Pozoruhodné je, že kroje, ktoré máme na sebe, boli naše vlastné alebo zdedené po mamách či starých mamách, prípadne požičané od príbuzných. Sú tu zastúpené kroje z Viničného, Brodského, Piešťan, Trnavy, Záhoria, z Heľpy, Detvy, Liptova, Šariša a ďalších regiónov Slovenska. Oblečené v krojoch sme tancovali jedna radosť. Dnes už málokto vie, že na týchto plesoch vznikla Lúčnica aj zásluhou pani Oľgy Chodákovej, manželky známeho bratislavského lekára MUDr. Ivana Chodáka. Na predtancovanie na týchto plesoch zhromaždila okolo seba gymnazistky a nacvičila s nimi ľudové tance na horehronské nôty. Ktovie, keby nebolo plesov Živeny, možno by sme dnes nemali Lúčnicu.

Ples Živeny sa konal vždy v bratislavskej Redute a zanikol začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia. Na rozdiel od iných bálov sa ani v odmäku šesťdesiatych rokov, ale ani neskôr neobnovil. Je to škoda, možno by si dnes mladí v krojoch svojich starých materí radi na ňom zatancovali. Eva Laucká, Bratislava

(Na snímke stojaca prvá sprava)

Mnohí z vás si uchovávajú podobné spomienky na už nežijúcich blízkych, dokumenty o minulosti. V rodinách sa zavše s pietou, zavše rozpačito prekladajú z miesta na miesto fotografie a rôzne písomnosti z čias prastarých mám, otcov, strýkov, tiet, známych. A o tie ide: Zachráňme spoločne, čo sa ešte dá.

Čo konkrétne máme

na mysli?

Fotografie obyčajných i nekaždodenných verejných udalostí (slávnosti, divadelné predstavenia, majálesy, vojenské prehliadky, športové podujatia). Fotografie zo súkromného života, najmä z rôznych činností. Zábery pamätníkov, sôch, ktoré už nejestvujú, dobových dopravných prostriedkov, prírodných pamiatok. Pohľadnice i listy z čias mierových i z prvej a druhej svetovej vojny, z vojenčiny i zo zámoria, od tých, čo tam odišli. Písomnosti, ako sú úradné oznámenia, osobné doklady, súdne rozhodnutia, zaujímavá súkromná i obchodná korešpondencia, denníky, pamätníky - slovom všetko, čo vydá svedectvo o dobe, o človeku v nej.

Tu treba vysloviť dve dôležité prosby: Bez určenia KTO je na fotografii, ČO zobrazuje, z AKÉHO obdobia pochádza, k ČOMU sa viaže a prípadne bez ďalších širších informácií, dalo by sa povedať príbehov, fotografia či písomnosť nie je dokumentom, nemá výpovednú hodnotu a nemožno ju použiť. Okrem toho, každý dokument treba na rube očíslovať, označiť menom majiteľa či odosielateľa a v osobitnom sprievodnom liste napísať k číslu spomínaný popis, "príbeh". Ide o obdobie prvej polovice 20. storočia. A ešte niečo, nekvalitné xerokópie nie sú reprodukovateľné.

A ako to, čo pošlete, chceme použiť?

Obsahovo najzaujímavejšie a najoriginálnejšie materiály uverejníme na stránkach SME, čo bude istotne uznaním úsilia o ich záchranu, a potom z nich spojovacím textom historik Dušan Kováč spolu s Vydavateľstvom Q 111 vytvoria pútavú a originálnu publikáciu - ak materiálu bude dosť a bude zaujímavý.

Dvadsiati vyžrebovaní účastníci tohto zberateľsko-záchranárskeho podujatia dostanú úspešnú knihu Dušana Kováča 20. storočie, storočie svetla - storočie temna (Slovensko v 20. storočí) a knihu Milana Lasicu Piesne a iné texty.

Kam posielať

materiály?

Vydavateľstvo Q 111, J. C. Hronského 4, 831 02 Bratislava; e-mail: Q111@stonline.sk