Pred dvadsiatimi rokmi si jeden newyorský hudobník urobil zo svojho chápania hudby vlastnú hudobnú scénu. Jeho antifolkový festival sa odvtedy koná každý rok a priniesol už svoje hviezdy – folkrockového experimentátora Becka a alternatívne buričky Ani DiFranco a Michelle Shocked. Ten tohtoročný sa skončil včera.

Punkrock s folkom

Keď tento chlapík s umeleckým menom Lach začiatkom osemdesiatych rokov prišiel do New Yorku, vtedajšia inovatívna folková scéna v západnej časti bola na pokraji vymretia. Bob Dylan ju zradil dávno predtým s elektrickou gitarou a nenašiel sa nik, kto by ho rovnocenne zastúpil.

Lach založil vlastný klub The Fort a vlastný žáner antifolk. Pretože „ak to, čo sa hralo v Greenwich Village, mal byť folk, tak potom táto hudba môže byť iba antifolk.“ Tým Lach myslel skostnatených folkových umelcov, žijúcich z minulosti a zašlej slávy dávnych protestov.

Jeho nápad, hrať punk s akustickými gitarami, nebol vtedy úplne nový. Pra-punker Johnny Thunders zahral koncom sedemdesiatych rokov niekoľko skladieb svojho prvého sólového albumu unplugged.

Vznikol štýl, v ktorom mladí ľudia skrížili newyorský a britský punkrock s piesňami folkových pionierov Ameriky - Woodyho Guthrieho alebo Docka Boogsa, predstaviteľmi nekompromisného života v povojnovej ére Ameriky.

Antifolk sa stal opakom popfolku, štýlu, ktorý v osemdesiatych rokoch prenikol do hitparád. Jednou z klasických predstaviteliek popfolku bola aj Suzanne Vega.

Lachov klub neustále menil adresy, ale myšlienka bola stále tá istá: ktokoľvek mohol prísť s akustickou gitarou pred mikrofón a spievať, čo sa mu zachce - či už o drogách, o chudobe, alebo o tom, že pije priveľa kávy. Povolené bolo takmer všetko a punk nebol povinný. Hudba len musela byť živá, nesmela sa báť experimentov, tak hudobných ako textových. Muzikanti ako Beck a „usilovná“ Ani DiFranco (tridsať platní za desať rokov) vystupovali po prvý raz pred Lachovými „Open Mics“.

Najpodstatnejšie sú však texty a komunikácia s publikom. „Keď folk znie ako spev vrabca, tak antifolk je spievajúcim vrabcom na kyseline,“ definovala ho šestnásťročná dievčina, ktorá po prvýkrát navštívila antifolkový festival.

Roku 1994 sa klub The Fort konečne natrvalo usídlil v The Sidewalk Café na Lower East Side. Voľne prepojené spoločenstvo sa odteraz pri otvorených mikrofónoch mohlo pravidelne stretávať. O niečo neskôr založil Lach vlastnú značku Fortified Records a začal publikovať zostrihy svojich antifolkových večerov.

Nahnevané deti

Antifolk sa medzitým rozšíril aj po ďalších amerických mestách. Okrem New Yorku sa začali v mesačných intervaloch konať antifolkové noci vo Philadelphii, Houstone či San Franciscu. Vítaní boli aj muzikanti, ktorí si chceli vyskúšať niečo nové. Alebo si chceli vyskúšať sami seba.

Do veľkých rozmerov však antifolková scéna nenarástla ani po dvadsiatich rokoch. Práve preto, že netvorí žiadny jednotný štýl a v podstate to ani nechce. Jej zástupcovia nesúhlasia ani s West Village Establishmentom, ktorých Lach a generácia „nasratých detí“ označuje za komformistov. „Folk je tradičná hudba, ale keď som hral v kluboch vo West Village hudbu, ovplyvnenú punkovými The Clash a Sex Pistols, vyrazili ma z nich,“ spomína Lach. „Pýtal som sa ich, kde je problém. Ďalší obyčajný biely chlapec s gitarou dostal padáka, a tak som založil vlastný klub.“

Niektorí z antifolkáčov chcú ísť ďalej a hľadajú cestičky k väčším firmám, veď z Becka sa stala časom hviezda. Iní zostávajú verní scéne a priateľom, ktorí chcú znova a znova vyjsť pred publikum a hrať, čo im napadne.

Kritika občas tvrdí, že Lachov štýl je v podstate odnožou folku, no on sa svojho antifolku drží. „Nechceme sa zbaviť prívlastku anti, pretože nás drží na uzde a bráni nám v sláve. Keby Elvis v mladosti napísal piesne o tučnom milionárovi, možno aj dnes by bol výborným umelcom,“ uvažoval nahlas Lach pre Village Voice.

Autor: TOBIAS RECKLING, PETER BÁLIK(Tobias Reckling je hudobný kritik)