resp. Vytie - ktorú hneď po vyjdení zakázali pre obscénnosť, no nikto nemohol zakázať, aby sa stala kultovou knihou rebelujúcich generácií.
V júni tohto roku uplynie aj osemdesiat rokov od Ginsbergovho narodenia (zomrel 1997) - teda dobrá príležitosť pripomenúť si obe jubileá. Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ tak urobilo reedíciou Ginsbergovej prvotiny, kde sú zaradené i jeho neskoršie básne. V preklade Jána Buzássyho a Zuzany Hegedüsovej vychádza zbierka Vytie, pripravená do tlače už roku 1971, no príznačne vydaná až roku 1991.
Príznačné je však aj čosi iné. Napriek tomu, že Ginsberg u nás za totality knižne nevyšiel - ukážky z jeho tvorby publikoval iba časopis Světová literatúra roku 1959 - jeho meno bolo viac-menej známe. Inak by sa nebolo stalo, že keď v rámci návštevy Československa prišiel roku 1965 na čítačku do Bratislavy, nadšene ho tam privítala skupina Osamelých bežcov, ba z tejto návštevy sa zachoval aj krátky filmový dokument.
Ako pôsobí Ginsbergova poézia dnes? Takmer nič z nej nezostarlo. Mnohé tabuizované témy už prešli do bežného repertoáru literatúry, napríklad homosexualita alebo narkománia. U Ginsberga však nebolo hlavným motívom provokovať verejnosť, ale vyjadriť všetky stránky ľudskej osobnosti bez ohľadu na zaužívané konvencie či normy. Totálna otvorenosť sa u neho manifestovala jednak v kritike modernej civilizácie a americkej zvlášť, jednak v chápaní individuálneho bytia.
Skladba Vytie - výstižnejšie by hádam bolo Kvílenie - má obe tieto polohy. Nie sú to výkriky alebo stony raneného tvora, ale ozajstné zavýjanie mimoriadne senzitívneho človeka, vyjadrené dlhými veršami, miestami naozaj obscénne, miestami kruté, hrôzostrašné. Ginsberg mal schopnosť vystihnúť daný jav konkrétnymi pomenovaniami, bez zložitejšieho metaforického aparátu. V druhej časti mu napríklad Moloch stelesňuje mašinériu spoločnosti: "Moloch, ktorého láska je nekonečná nafta a kameň! Moloch, ktorého duša je elektrina a banky! Moloch, ktorého chudoba je prízrak génia! Moloch, ktorého osud je mrak bezpohlavného vodíka!"
Ginsbergova poézia je zväčša autobiografická, čo sa osobitne prejavilo v nádhernej básni za mŕtvou matkou Kadiš. Do tohto žalmu vplietol autor osudy celej Ginsbergovej rodiny, no sila básne spočíva v tom, s akou prenikavosťou zaznamenáva vízie, halucinácie a pocity choromyseľnej a zároveň svoje vlastné utrpenie, ktorého sa nezbavil po celé roky.
V Ginsbergových zúfalstvách sú výrazné aj náboženské vytrženia, artikulované ako možné východisko, ale rovnako beznádejné. Najvýraznejším znakom jeho poetiky je refrénovitosť, ktorá každý motív zosilňuje a pripomína, že texty boli určené aj na verejný prednes.
Ginsbergove apely a posolstvá nestratili nič zo svojej aktuálnosti ani po toľkých rokoch; naliehavo upozorňujú, že ani ľudstvo, ani spoločnosť sa nepoučili doteraz. Je to hlas volajúceho na púšti.