mali pracovať tí najlepší sudcovia, on je jedným z nich. Súd zatiaľ v žiadnej väčšej kauze nerozhodol, musí však odpovedať na otázky týkajúce sa dopravnej nehody jedného z jeho sudcov - Jána Hrubalu. Igor Králik hovorí, že Hrubala za to stojí. Keď spravodlivo rozhodne, cíti úľavu.

Právo ste skončili v roku 1983. Potom ste boli na prokuratúre. Aké prípady ste riešili počas komunizmu?
Prišiel som na prokuratúru priamo zo školy a každý tam vtedy musel začínať ako vyšetrovateľ prokuratúry. Riešili sme hlavne trestné činy zneužívania právomoci verejného činiteľa. Išlo o trestné činy policajtov, prokurátorov, sudcov. Často spojené s korupciou. Bolo to teda niečo podobné, ako teraz riešime na Špeciálnom súde.

Nebol to pre mladého právnika problém?
Nie. Naopak, som rád, že som prešiel všetkým: vyšetrovaním, prácou prokurátora a až potom som sa stal sudcom.

Nebola to za komunizmu háklivá vec, riešiť prípady policajtov, sudcov a iných predstaviteľov režimu? Necítili ste politické tlaky?
Nikdy som to necítil. Možno to išlo cez vedenie prokuratúry, ale ja som nič také nezažil. Možno aj preto, že nešlo o veľké ryby. Pamätám si prípad inšpektora bezpečnosti práce, ktorý zobral ako úplatok jednu ovcu. Zadokumentoval som len to, čo mi pridelili. Vypočul som svedkov, obvineného a dal som prokurátorovi návrh na obžalobu.

Nestretli ste sa vtedy s prípadom, ktorý by mal politický rozmer?
Na Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici som riešil riaditeľa výskumného ústavu ZŤS, ktorý si pripojil vykurovanie na firmu. V tom čase bol riaditeľ takéhoto ústavu spojený so stranou, ale ani v tomto prípade som nezažil tlaky.

Prečo ste išli na právo?
Pochádzam z učiteľskej rodiny, otec aj mama učili. Aj ja som vždy chcel byť učiteľom. Z našej triedy na gymnáziu v Rimavskej Sobote, odkiaľ pochádzam, sa však za učiteľa hlásili šiesti. Učiteľka povedala, že nie je šanca, aby z jednej triedy zobrali toľkých a nech teda skúsim právo. Vyskúšal som to a bez problémov ma na prvýkrát zobrali. Tak ma to zaujalo, že by som už nemenil.

Nemuseli ste vstúpiť do strany?
Nie. Na krajskej prokuratúre ma lákali, ale nevstúpil som. Je však možné, že by som to pre kariéru urobil. Starším prokurátorom totiž mohol byť len straník. Našťastie som to už nemusel riešiť, prišiel rok 1989.

Uvedomovali ste si, aký bol komunistický režim a že vy ako prokurátor mu slúžite?
Vnímal som to tak, ako to je. Samozrejme, že sme to porovnávali so Západom, ale museli sme robiť. Skutočne som robil len právnickú robotu, to čo mi pridelili a nič viac.

Nezamysleli ste sa nad tým, že ten režim je nemorálny a že má ďaleko od skutočnej spravodlivosti?
Teraz sa to ľahko rozpráva. Riešili sme kauzy, ktoré by boli trestné aj teraz. Nikdy som neriešil nič politické. Nikdy. Pamätám si na kauzu Babinský a vedel som, že tam strana asi môže proces ovplyvňovať. Možno je to naivné, ale ja som sa s tým naozaj nikdy nestretol.

Vedeli ste o tom, že niekde nejaký váš kolega práve súdi kňaza vo vymyslenom procese?
Vtedy som to nevedel. O náboženských a politických kauzách som sa dozvedel až po roku 1989 od sudcu Samuela, s ktorým som bol na súde v Banskej Bystrici.

Aké prípady ste riešili na krajskom súde v Bystrici?
Väčšinou vraždy, znásilnenia, lúpeže so zbraňou. Asi najznámejšou bola vražda na Bielych vodách. Odsúdený Melicher dostal 25 rokov a dlhé roky mi potom písal, aby som mu zmenil trest. Že 20 by bral, ale 25 je veľa.

Čo to bolo za vraždu?
Našiel si jednu ženu, o ktorej si nahovoril, že bude jeho. Bola to slobodná mamička a robila čašníčku niekde vo Zvolene. On bol z lazov nad Hriňovou. Dotieral, otravoval ju. Kvôli nej ho predtým odsúdili štyri- alebo päťkrát. Vyhrážanie, vydieranie. Vždy to boli podmienky. Potom dostal jeden bezpodmienečný trest na pol roka, okresný súd mu ho na jeho žiadosť však odložil. Sudkyňa vtedy urobila chybu, že mu to umožnila, lebo bolo jasné, že tú ženu bude ohrozovať ďalej. Mala priateľa, unikala pred ním, menila zamestnanie. Obracala sa na políciu, ale policajti jej zakaždým povedali, že konať môžu, až keď niečo urobí. Na terčoch jej pritom písal, že ju zabije, ak nebude jeho. Alebo jej poslal náboj a napísal, že takým ju zastrelí. V pondelok mal ísť do väzenia a zabil ju deň predtým. Podomácky urobenou puškou.

Nemali policajti tú ženu strážiť?
Ani dnes by ju asi nestrážili, i keď by tomu asi venovali väčšiu pozornosť. Na lazoch je to však dosť problém.

Ten človek ešte stále sedí?
Vyjde v roku 2023. Okrem toho, že mi písal, aby som mu zmiernil trest, vyhrážal sa mi, že mi to spočíta. Dokonca sa vo väzení v Ilave spojil s ďalším vrahom, ktorého sme tiež odsúdili na výnimočný trest. Je to taký chlapík, ktorý keď vyjde von, tak by som sa možno aj mohol obávať.

Na krajskom súde bol najsledovanejší prípad Mikuláša Černáka. Nemodlili sa vtedy sudcovia, aby to nedostali?
Poviem pravdu, že áno. Nie každý bol v tom čase rád, že dostane tú kauzu. Vtedy to bolo niečo veľké. Dnes v tom už nevidím problém.

Prečo ste sa v čase, keď sa ostatní právnici stávali advokátmi, komerčnými právnikmi, stali sudcom?
Keby som to vtedy urobil, bolo by to určite finančne výhodnejšie. Kolegovia odchádzali do advokácie, do bánk a dostali dvojnásobné platy ako boli na súde. Nikdy ma to tam neťahalo. Vždy som chcel byť sudcom. Z prokuratúry som chcel odísť už skôr, ale, a možno to bude znieť opäť naivne, krajská prokuratúra v Bystrici sa sťahovala do novej budovy, a to ma zlákalo. Konečne som mal sám kanceláriu.

Čo vás láka na tom byť sudcom?
Je to zvláštny pocit rozhodovať o osude ľudí. Ale nie je to také vzrušujúce, ako si laici myslia. Keď som bol prokurátorom, aj ja som sa pozeral na sudcov, že sú to väčší páni, keď tak vedia rozhodovať, ale potom som zistil, že to nie je nič mimoriadne. Sudca má akurát väčšiu zodpovednosť, lebo jeho slovo je posledné.

Nehrozí sudcom, že si priveľmi zvyknú na to, že rozhodujú o osude ľudí a získajú pocit, že sú všemocní? Ako sa proti tomu môžu brániť?
Musia sa zbaviť emócií. Sudca sleduje spis, v ktorom nájde všetko, a bez emócií a v rámci zákona musí rozhodnúť najlepšie, ako vie.

Jeden sudca v Texase raz otvorene priznal, že sa trochu cíti ako šerif, ktorý sám rozhoduje o spravodlivosti a že to je to, čo ho na tom povolaní láka.
Je to tak. Keď spravodlivo rozhodnem, je to úľava. Nad niektorými vecami dumáme naozaj veľmi veľa. Keď rozsudok potvrdí Najvyšší súd, je to zadosťučinenie.

Ako sa dá zabrániť tomu, čo napríklad hrozí aj lekárom - že pacientov vnímajú už len ako kusy?
Možno si ľudia myslia, že každá vec je len vec, ale u mňa to tak nie je. Nie je tu až toľko veľa vecí, čiže sa dajú premakať, prelúskať. Sudcovia Špeciálneho súdu nejdú do pojednávačky, kým nepoznajú spis. O páchateľovi máme toľko informácií z výpovedí svedkov, zo spisu, že vieme, kto nás vnútri čaká.

Oslovil vás niekto, aby ste sem išli pracovať alebo ste sa rozhodli sám?
Oslovil. Náš miňo, minister, ale nemusíte napísať miňo, stále si vykáme. (Smiech.) On si vytypoval určitých ľudí a tých oslovil.

Už ste sa predtým poznali?
Nie. Teda, vedel som iba, že je minister.

Bolo pre vás zaujímavé, že vás oslovil minister?
Samozrejme. Keď vás osloví minister, to je úžasné.

Proti Lipšicovi často vystupujú notári, exekútori, advokáti. Prečo svojimi návrhmi vyvoláva také veľké emócie?
Lebo je reformátor. Páči sa mi to. Prečo majú len sudcovia prejsť reformou? Prečo nie aj prokurátori? Napríklad prokurátori majú všetky výhody ako my. Ale rovnakej disciplinárnej zodpovednosti sa už bránia.

Je pre vás autoritou?
Samozrejme. Je rozumný, komunikatívne perfektný. To, čo mu stále závidím, je perfektná angličtina a dvojročné štúdium v Amerike. Keď ma oslovil, povedal som mu, že si to veľmi vážim, ale odmietam týždňovky. Doma som potom uvažoval, stále ma to škrelo. Tento rozhovor sme mali v januári. Pôvodne sme sa mali stretnúť v decembri, ale som to pokafral. Volali mi z kancelárie ministra pred Vianocami, že či som v práci a že minister sa chce so mnou stretnúť. Hovorím, jasné, budem tu. Vyštafíroval som sa, čakám, čakám. O päť minút jedenásť mi volá na mobil pani z kancelárie, že kde asi v Bratislave som, o jedenástej bolo to stretnutie. Ja jej hovorím, veď ja tu čakám pána ministra. Ale mal som prísť ja tam, nie on ku mne. (Smiech.) Tak sme sa stretli až po Novom roku. Doma sme o tom premýšľali. Až posledný deň som si poslal prihlášku do výberového konania.

Vaša manželka mala aký názor?
No, jednoducho, či sa mi nepáči tam, kde som. Samozrejme, bol som spokojný, ale toto bola výzva, niečo nové, čo tu ešte nebolo, čo nie je široko-ďaleko. Najbližšie v Španielsku, Taliansku. Nepočítal som, samozrejme, s tým, že budem predseda súdu, ale iba obyčajný sudca.

Prečo ste si dodnes rodinu nepresťahovali?
Lebo ešte nie je kde. Takto cestujem už od novembra 2004. Manželka si v podstate zvykla, dcéra chodí do druhého ročníka gymnázia. Zatiaľ ich to sem neláka.

Stretli ste sa počas vašej kariéry s tým, že sa vás niekto pokúsil uplatiť?
Stretol. Jeden advokát chcel, aby som sa prihovoril u kolegu, ponúkol čosi. Ale rázne som to odmietol. Iba raz sa to stalo. Korupčne naladení ľudia na našich postoch od hocikoho nezoberú. Teraz po zavedení inštitútu agenta už vôbec nie. Musí to byť niekto, komu dôverujú.

Ono sa to vlastne vie, kto berie úplatky a kto nie?
Vie sa to. Tam, kde som pôsobil, viem, kto je aký, o kom sa hovorí. Aj policajti to vedia. Keď chodia na súd, tak to vidia a voči takým ľuďom nemajú dôveru.

Čo sa s tým dá urobiť?
Nič. Pokiaľ niekoho nechytíte in flagranti.

To znamená, že tu je skupina sudcov, advokátov a prokurátorov, ktorí sa neudajú a dôverujú si. To sa nedá nijako odhaliť okrem toho, že jeden z nich prehovorí?
Muselo by sa to nejako zadokumentovať. Niekto by to musel oznámiť. Až potom by sa mohli nasadiť odpočúvania. A tie sa nedajú nasadiť len tak, musí byť reálne podozrenie z trestného činu. Nedá sa to len tak, že tu Ferko berie, nasaďme odpočúvanie.

Má vôbec súd morálne právo súdiť za korupciu, keď aj vy hovoríte, že súdy sú skorumpované?
Korupčné veci už chodia len na náš súd. Verím, že všetci naši sudcovia sú čistí. Vynasnažím sa aj svojím pôsobením, aby sme verejnosti vyslali signál, že nám môžu dôverovať.

Váš odvolací súd je Najvyšší súd. Ten nemá takú dobrú povesť. Nefrustruje vás, že nebudete mať posledné slovo?
Nie, u nás je tiež dvojstupňový systém súdnictva. V tých dvoch senátoch, ktoré rozhodujú v našich veciach, nevidím žiadneho problémového sudcu.

Tým však priznávate, že iné už v poriadku byť nemusia.
Iba som odpovedal na otázku.

Na Najvyššom súde sú dodnes sudcovia, ktorí za komunizmu súdili ľudí pre ich náboženské presvedčenie. Oni sa bránia, že súdili podľa vtedajších zákonov. Stačí vám toto ich vysvetlenie?
Stačí. Ktovie, ako by som ja rozhodol, keby som mal takú kauzu. My ako rodina sme neboli kresťansky založení. Som v podstate ateista.

Americký prezident teraz navrhol sudcu Najvyššieho súdu. Senát preveruje všetky jeho rozsudky, pýta sa ho napríklad na to, akoby rozhodol pri interrupciách. Verejnosť aj médiá tak dopredu vedia, kto to je a ako sa správa. Nemyslíte si, že to zabezpečuje, aby sa na najvyššie miesta v systéme nedostali ľudia, ktorí nie sú dostatočne čistí alebo odborne pripravení?
Na Najvyššom súde by určite mali byť najčistejší ľudia. Neviem, aký systém bol za komunizmu, ale viem, že teraz prebiehajú tvrdé výberové konania, minule neuspel nikto ani na civilné, ani na trestné konanie.

Nemohlo by pomôcť, keby sa viac hovorilo, kto sú ľudia, ktorí vykonávajú spravodlivosť?
Možno áno, ale sudca je tiež len človek, potrebuje súkromie. Aj v zákone je napísané, že bez súhlasu sa nemôže zverejňovať ich tvár.

Bol to mierny šok, keď ste mestského policajta, ktorý zobral úplatok 400 korún od reportéra STV, odsúdili na tri roky nepodmienečne. Nezdá sa vám to prísne?
Nie je to ešte právoplatné, konečné slovo povie Najvyšší súd, ale keby niečo také verejný činiteľ spravil teraz, dostal by ešte viac. Od 1. januára je rozpätie trestu za korupciu verejného činiteľa päť až dvanásť rokov. Korupciu treba potierať. Verím, že to bude pôsobiť výchovne. Keď sa to začneme chrliť, možno sa korupcia zníži. Lebo to je v ľuďoch.

Ľudia si možno povedia, obyčajný policajt dostane tri roky a veľké ryby s inými úplatkami sú na slobode. Prečo takto rozmýšľajú?
Lebo veľké ryby sú stále na slobode. Keď nám prokurátor predloží veľkú rybu a bude to na odsúdenie, tak ju odsúdime. Verím tomu, že sa niečo také podarí.

Jedným zo sudcov, ktorého si na Špeciálnom súde najviac ceníte, je sudca Hrubala. Čo ste si pomysleli, keď ste sa dozvedeli, že havaroval?
Dozvedel som sa to od neho nasledujúce ráno. Bol som nepríjemne prekvapený. Povedal, že nevie, čo sa stalo, hovoril, že nepil. Ja som zhodou okolností nebol v ten deň v práci, mal som dovolenku. Mohol to byť stres, všetci pracovali, on mal kyselinárov. Priznal, že siahol po mobil, že to bolo jeho zaváhanie. Sám povedal, že nie je bohvieaký vodič. Ešte ma nikdy neoklamal a verím, že nepil. Poznáme sa ešte z Banskej Bystrice.

Je to zrejme naozaj neskorumpovaný sudca, ale možno pil. Čo je viac?
Jano je skutočne čestný človek, odborník na úrovni, neskorumpovaný. To, či pil, alebo nepil, môže vedieť len on sám, sám sa musí pred svojím svedomím očistiť alebo neočistiť. Potrestaný pravdepodobne bude a určite to nebude mierny trest. Bola by ho škoda. Závisí od disciplinárneho senátu ako rozhodne.

Hrubala má dobrú povesť. Vy sa snažíte vybudovať rovnaký imidž pre váš súd. Napriek tomu, že mu veríte, nemyslíte si, že takto ohrozujete vy aj on imidž súdu? Napriek tomu, že vnútorne budete presvedčený, že nepil, nikdy to nebudete vedieť určite. Je to ako v politike. Na Západe by taký človek odstúpil.
Všetky jeho schopnosti prevážia takýto mierny čin. Pevne verím, že keď disciplinárny súd rozhodne a potrestá ho, všetko sa skončí. Mediálne aj vo verejnosti.

Nie je to aj o tom, že Slovensko je malé, je tu málo kvalitných ľudí a je problém jedného z nich obetovať?
Možno je to pravda, ale poznám x sudcov, ktorí nemajú v talároch čo robiť a sú tam. Toto je proti tomu malina.

Museli ste sa niekedy vy alebo vaša rodina obrátiť na súd?
Nie.

Viete si to predstaviť?
Neviem, prečo sa ľudia boja prísť na súd, veď súd im pomáha, rieši ich spory. Každý v tom vidí nejakú modlu, tri dni nespí, keď ide na súd. Nevidím v tom problém.

Aj tým, že verejnosť od vás čaká spravodlivé kroky, nie ste tlačený do toho, že musíte napríklad starostu Rače Bielika odsúdiť?
Nie. Nie sme tu ako hon na čarodejnice. Keď treba, spravodlivo oslobodíme, aj keď väčšinou to býva tak, že keď už je obžaloba, zvyčajne to na oslobodenie nie je, lebo by to prokurátor mohol zastaviť. Sú prípady, keď si prokurátor nie je istý, radšej podá obžalobu a potom je to na nás.

Už ste niekoho oslobodili?
My tu ešte nie, ale na pracovisku v Banskej Bystrici už áno. Jedno oslobodenie je aj právoplatné, potvrdené Najvyšším súdom.

Súdy sa na Slovensku skloňujú posledné roky aj pre kauzy Ivana Lexu. Zatiaľ je odsúdený len za triptych, ostatné veci sa zastavili. Časť verejnosti si myslí, že dôkazy polície boli slabé, časť, že je za tým korupcia súdov. Čo si myslíte vy?
Možno je to dobrá ukážka toho, že súdy začínajú byť skutočne nestranné a nezávislé. Vtedy sa menila vláda, na polícii je veliteľský režim a prokuratúra je monokratická a verím tomu, že to tam niekde mohlo byť zmanipulované. Potom je už len alternatíva skorumpovaný súd, čo by som verejnosti nerád hovoril. Skôr si myslím, že dôkazy neobstáli. Pravdepodobne, procesne to nebolo tak dobre zadokumentované, že sa to jednoducho nedalo odsúdiť. Bol tam prokurátor Serbin, on bol do toho možno až veľmi zažratý. Na druhej strane, keby sa uvoľnila Mečiarova amnestia, možno by únos stál za odsúdenie.

Autor: Text: MATÚŠ KOSTOLNÝ, MONIKA ŽEMLOVÁ / Foto: PAVOL FUNTÁL