Určite mi dáte za pravdu, že udalosť z konca minulého týždňa je veľká tragédia. Je našou povinnosťou uctiť si pamiatku tých 42 duší, ktoré už si plnia svoju misiu, nie vojenskú, ale tam hore. Nebudem v tomto článku polemizovať o technickom stave lietadla ani o zodpovednosti kompetentných, ale chcem poukázať na mentalitu slovenského národa.

Je pondelok 23. 1. 2006. O dvanástej sa začína štátny smútok, ktorý bude trvať dvadsaťštyri hodín do utorňajšej dvánastej. Oficiálne to znamená, že vlajky sú všade zvesené na pol žrde... A pre nás to znamená, aby sme niečím prejavili úctu mŕtvemu človeku aspoň tak, že sa o tej dvanástej zastavíme a budeme mlčky myslieť na zosnulých.

Takže, vráťme sa k tomu pondelku. Je asi jedenásť. Sedím v čakárni u zubára a rozmýšľam nad tou tragédiou, ako sa asi cítia príbuzní obetí. V podvedomí som naozaj zvedavý, ako sa zachovajú ľudia, keď odbije dvanásta hodina a rozozvučia sa sirény.

Ja som sa nemohol zastaviť, lebo som bol za volantom. To, čo som videl okolo, ma, žiaľbohu, ani tak neprekvapilo. Asi zo šesťdesiatich ľudí, ktorých som zaregistroval, stáli na chodníku len dvaja. Pokorne hľadeli do zeme a takýmto spôsobom si uctili pamiatku našich 42 hrdinov. Hneď, ako to bolo možné, som zastavil, vystúpil z auta, prežehnal sa.

Týmto článkom nechcem nikoho provokovať ani urážať. Chcem iba poukázať na povahu niektorých ľudí na Slovensku. Dúfam, že časom sa to zlepší. A budeme si vedieť vážiť a ctiť seba samých navzájom.

Autor: PETER BIELIK