Kostiviarska. FOTO SME - JÁN KROŠLÁK

Ako malú ma starý otec občas zobral na prechádzku do parku. Totiž socialistickí súdruhovia dopriali maličkej Kostiviarskej parčík a pamätník Ľuda Ondrejova. Starý otec si sadol na lavičku a zapálil si svoju marsku, zatiaľ čo ja som sa motala okolo kamenných blokov výjavov zo Zbojníckej mladosti. Krásne to časy.

Dnes už starý otec dávno nežije a spolu s ním postupne zomreli aj tie úžasné časy sladkej nevedomosti. Ľudo Mistrík-Ondrejov sa objavil na zozname arizátorov slovenského štátu, kamenné bloky s Jergušom Lapinom sú posprejované, lavičky porozbíjané a v parčíku sa vo voľnom čase zvyknú (asi)milovať miestni Rómovia.

Ale tá kostiviarska bizarnosť má presahy až dodnes. Keď mám čas, zvyknem zájsť pešo do mesta. Cestovné je drahé, čipová karta často prázdna a polhodinová prechádzka neuškodí. No a pri týchto mojich prechádzkach som bola často svedkyňou zvláštneho javu. Žije tam taký jeden pán, ktorý vždy, keď ho vidím, tak pracuje. Vcelku tuctový chlap. Hrabe seno, páli lístie, kosí trávu a má pri tom na sebe vždy jedny a tie isté montérky. Toho pána by som si za normálnych okolností nevšímala - odlišuje sa azda len tým, že na rozdiel od svojich susedov bol svojho času podpredsedom NR SR. Pracovné návyky nezmenil, azda len dnes má aj správne pracovné prostredie...

Aj taká je moja Kostiviarska.

koscova.blog.sme.sk

Autor: KAROLÍNA KOŠČOVÁ