Po zhliadnutí nového cestopisného filmu Pavla Barabáša sa diváka zmocnia dva pocity. Prvým je určitá zarazenosť. "To je všetko? Koniec? Ja chcem ešte!" Látky totiž ani čo by zjavne bolo aj na viac ako na strednometrážny film, trvajúci necelú hodinu. Len neskôr (alebo pri sústredenom a opakovanom sledovaní, ktoré však v kine nie je možné) si uvedomíte, že je to premyslená, priam rafinovaná dramaturgia.

Radšej povedať menej, i za cenu toho, že publikum má pocit, ani čo by nebolo vypovedané všetko, ako nadeliť klasickú celovečernú minutáž farebných pohyblivých obrázkov s rizikom, že divák sa začne nudiť. Napokon, Barabáš si to môže dovoliť, pretože nie je existenčne závislý od počtu predaných vstupeniek do kina. Je vo sfére kinematografie nesporný profesionál, ale užíva si luxus amatéra: robiť filmy pre potechu, z lásky, vášne, potreby čosi vypovedať. Alebo pre radosť z rozprávania. Hm, a je to vôbec amaterizmus a nie je náhodou jedno z kritérií umenia?

Barabášove filmy nie sú klasickými dokumentmi, chýba im dokumentaristická "objektívnosť". Sú vždy poznačené autorovým videním, cítením, presvedčením. Vypovedajú o ňom samom najmenej toľko ako o zobrazovanej téme. To ich robí jedinečnými aj atraktívnymi a vzácnymi. To a veľká dávka extrémizmu. Zaznamenáva svojou kamerou jedinečné, riskantné, extrémne výkony. Výstupy, zostupy, prechody, splavy. Naostro. Bez zaisťovacieho lana, bez luxusnej podpory. Výkony, ktoré nevznikli v digitálnom trikovom štúdiu ani ich pred kamerami nepredvádzajú perfektne zocvičení kaskadéri. I tentoraz sú pred kamerou ľudia, ktorí vedome, ba dokonca s pasiou riskujú zdravie, ba i životy.

Je to skutočné. Je to úprimné. Pravý opak hollywoodskej digitálnej vyumelkovanosti.

"Zážitok nemusí byť pozitívny, hlavne keď je silný," vyznáva svoje krédo svetobežník a dobrodruh Rudolf Švaříček, hlavná postava a rozprávač Pururamba. Väčšina divákov s ním asi nebude súhlasiť, veď zážitkom potom môže byť aj bolesť zubov alebo záchvat malárie. Pururambo dokazuje, že sú medzi nami ľudia, ktorých baví, vzrušuje, napĺňa a uspokojuje najmä toto. Pravda, film ich zobrazuje až v druhom pláne. Tým prvým je rozprávanie o domorodcoch zo západnej časti ostrova Nová Guinea, ktorí žijú v súlade so svojím svetom. Nie svetu napriek, v súboji proti nemu, ale v harmónii s ním. I keď tá harmónia znamená kamenné nástroje, choroby, strach z duchov a démonov, pojedanie hmyzu, hlodavcov, plazov a občas aj zabitých nepriateľov.

Nie sú to vyfantazírovaní romantickí ušľachtilí divosi. Sú ľuďmi, ktorým stačí to, čo majú. No ich svet, tvrdí Barabáš, sa vytráca, mizne, s veľkým prispením misionárov najrôznejších cirkví, ktorí Kombajov "civilizujú". Sú ešte i dnes, tak ako pred stáročiami, nositeľmi zhubného vplyvu belošskej "civilizácie" misionári, ako tvrdia Barabáš so Švaříčkom vo svojom filme? Nemusíte im veriť. Veď každý sa môže presvedčiť na vlastné oči. Indonézia nám nikdy nebola bližšie. No i v tom prípade bude lepšie, ešte prv, ako sa pobalíte a odcestujete, pozrieť si ich film. Ich svet. Ich očami.