Režisér Marián Pecko (1958).

FOTO SME - PAVOL FUNTÁL

Režisér banskobystrického Bábkového divadla na Rázcestí MARIÁN PECKO vstúpil do vtedajšieho Krajského bábkového divadla v roku 1985 v čase, keď sa na slávnu éru súboru a jeho profilujúce osobnosti, akými boli Jozef Mokoš, Karol Brožek, Ľubomír Vajdička či Ctibor Turba, už len spomínalo. "Prišiel som do divadla, z ktorého už všetci odišli, a po roku som chcel odísť aj ja. Ešte to potom chvíľu trvalo, kým divadlo začalo byť postupne znovu vnímané a rešpektované," hovorí.

Zásadným zlomom aj pre bystrických divadelníkov bol rok 1989. Niekoľkoročná práca predovšetkým v tandeme s dramaturgičkou Ivetou Škripkovou, ktorá prišla do Bystrice krátko po ňom, sa zrazu mohla zúročiť a rozvinúť v nových podmienkach. "Myslenie nášho divadla sme zakódovali do jeho názvu, a hoci Rázcestie je aj lokalitou, v ktorej sa nachádzalo, my to slovo vnímame ako synonymum roztláčania mantinelov tvorby. Možno aj preto, že v Bystrici chýba klasická činohra, hráme rôzne žánre a vymýšľame netradičné projekty."

Vždy pracujem s bábkou

A tak sú v repertoári inscenácie pre deti i dospelých a osobitnú líniu tvorby predstavujú pravidelné stredajšie scénické čítania. Na námietku, či pri takejto žánrovej orientácii nie je slovko "bábkové" v spojitosti s týmto divadlom tak trochu zavádzajúce, Pecko s chuťou odpovedá: "Možno mi niektorí kolegovia nevedia zabudnúť, že pri premenúvaní divadla som bol takmer jediný, kto chcel, aby to z názvu nevypadlo. Bábka ma nesmierne zaujíma, aj keď je v povedomí akoby žánrom menejcenným. Pritom na začiatku divadla to bola práve bábka, nejaká maska, totem, sugestívna mágia."

Lúči sa s ňou len pri svojich činoherných réžiách v iných divadlách, najmä českých. "Ale doma pracujem vždy s bábkou, vyskytuje sa v každom mojom predstavení. Baví ma pôsobiť na významy, výpovede a zmysly práve tým výtvarným znakom, ktorý mi poskytuje nové inscenačné možnosti."

Pocta Dominikovi Tatarkovi

Prvý dôkaz správnosti záujmu o témy smerujúce aj k dospelému divákovi priniesla dnes už legendárna inscenácia Dojímate ma veľmi... (fragmenty zo života a diela Dominika Tatarku). Na jej začiatku bola predstava akýchsi alternatívnych hodín slovenského jazyka, ktorými mali byť scénické čítania. "Chcel som, aby žiaci v školách čo najskôr spoznali to množstvo kvalitnej literatúry, ktorú im za totality zamlčiavali. Uvedomoval som si, že kým sa zmenia učebné osnovy, mnohí už školu opustia, že je škoda každého študenta."

S inscenáciou Kubo, za ktorú získalo divadlo i režisér Marián Pecko viacero ocenení, sa v marci a apríli Banskobystričania predstavia vo Francúzsku. FOTO - BDNR

Tipov bolo viac, než sa dalo zvládnuť, takže nakoniec zostal "len" Tatarka. Príprava inscenácie trvala takmer dva roky, no vzniklo parádne dielo, ktorým si divadlo urobilo meno. Začala sa niekoľkoročná úspešná etapa s vydarenými projektmi Divadelný mlyn či Divadlo bez bariér i otvorením divadla multimediálnym aktivitám. Presadením novej koncepcie festivalu Bábkarská Bystrica v roku 1994 sa podujatie, organizované divadlom, stalo prehliadkou so stredoeurópskym kontextom.

Štrajk, kríza a odstraňovanie kameňa

Doba však bola aj pre kultúru značne neštandardná a ani banskobystrické divadlo sa nevyhlo konfliktu s mečiarovskou mocou. Účasť na štrajku divadelníkov bola preň samozrejmosťou a odveta Hudecovho ministerstva nenechala na seba čakať. Zastavenie finančnej pomoci znamenalo nielen odvolanie desiateho ročníka Bábkarskej Bystrice, ale prerušenie rekonštrukčných prác divadla priamo ohrozilo jeho existenciu. "Následný tlak väčšina hercov nevydržala a postupne odišla," hovorí Pecko.

Riešenie krízy trvalo do roku 2000, keď sa dokončila rekonštrukcia divadelnej budovy, premenovanej na vilu Dominika a po štyroch rokoch ožil aj festival Bábkarská Bystrica. Zásadne sa zmenil aj spôsob obsadzovania hercov. "Súbor sme nedoplnili, dnes má šesť stabilných členov a na jednotlivé inscenácie vypisujeme konkurz. Dramaturgia sa tak nemusí prispôsobovať možnostiam súboru, naopak, máme oveľa väčšiu voľnosť pri výbere tém a ich spracovaní, a až potom si hercov dosadím podľa potreby."

Príjemným prekvapením bolo zistenie, že to vyhovuje aj hercom. "Mladí ľudia sa už nehrnú do dlhodobejšieho angažmánu, je v tom dosť neslobody čakať a hrať, čo sa im určí, už im nevoňajú istoty kamenného divadla. Páči sa mi to a ja sa snažím ten kameň z nášho divadla dostať preč aj takýmto spôsobom."

Šapitó rozšíri melange

Za posledných päť rokov sa tak na Rázcestí vystriedala približne stovka umelcov. "Nové tváre navyše prinášajú aj novú energiu, tvorivý nepokoj, neraz aj svojich divákov a v neposlednom rade je to motivujúce aj pre kmeňových hercov. Správnosť tohto trendu mi potvrdila aj trojdňová prehliadka našich inscenácií, ktorú sme usporiadali pred pár týždňami k 45. výročiu existencie divadla," dodáva režisér, ktorého spokojnosť umocňuje aj fakt, že čoskoro im pribudne ďalší stály hrací priestor.

Cirkusové šapitó ponúkne nielen miesto pre tristo až štyristo návštevníkov (divadlu to aj pri spokojnosti a dobrej spolupráci so zriadovateľom - krajským vyšším územným celkom, pomôže tiež finančne), ale aj veľkorysejšie inscenačné možnosti.

"Mám rád divadlo v cirkuse, určite nás to bude inšpirovať. Ešte viac sa rozšíri melange - to miešanie žánrov, ktoré milujem. Miešanie žánrov na plagáte i v jednotlivých inscenáciách. Nakoniec, veď aj to naše myslenie je akési na preskáčku," odhaľuje jedno z tajomstiev bystrického divadelného zázraku Marián Pecko.