ať. Potrebujem to k plnohodnotnému životu. Chcem normálne žiť, byť užitočný, stretávať sa s ľuďmi," hovorí Peter Lovaš. "Ale ľudia s postihnutím majú vyššie životné náklady - keď zdravý dostane sto tisíc, môže si kúpiť auto, ale keď ich dostanem ja, kúpim si vozíček, aby som sa mohol dostať sám na záchod, do kuchyne."

Sme v obchodnej akadémií pre telesne postihnutých na Mokrohájskej ulici v Bratislave. V tomto školskom roku sa otvorila mož-nosť vzdelávať sa v dvojročnom nadstavbovom štúdiu v odbore sociálna práca.

"Ak má byť moja práca zmysluplná, mojou úlohou nie je iba naučiť ich to, čo potrebuje sociálny pracovník, ale aj motivovať ich, aby rozvinuli svoje silné stránky a tým zredukovali svoje obmedzenia natoľko, že sa trhu práce stanú konkurencieschopnými," hovorí Tibor Hujdič, ktorý učí týchto mladých ľudí polovicu odborných predmetov. Hujdič je presvedčený, že mnohí jeho študenti majú osobnostné predpoklady na to, aby boli kvalitnými sociálnymi pracovníkmi. Zároveň však tvrdí, že vzdelávanie na škole, ktorá je izolovaná od života zdravej populácie, ich znevýhodňuje.

"Aby boli úspešní, musia sa vzdelávať medzi zdravými, pracovať s nimi. Naučí ich to presadiť sa, vyhľadávať a využívať príležitosti. A zvládať aj stres, aj svoje obmedzenia."

A to sa títo mladí ľudia učia. Uvedomujú si, že ak chcú "normálne" žiť, musia preto urobiť viac, ako ich zdraví rovesníci. Do školy v Bratislave prišli aj preto, že toto mesto im poskytuje viac možností, aj väčšiu anonymitu. "Doma by som sa napríklad nemohla zamestnať, u nás nemajú prácu ani zdraví mladí ľudia a tu už mám prácu," hovorí nadšene Viktória Hegerová zo Žiaru nad Hronom. Spolu s Petrom začala pred nedávnom pracovať v pokladni v Tescu. "Keby mi niekto pred časom povedal, že ja budem robiť, tak mu neuverím. Ani neviem, za čo robím, ale som rada, že robím."

Viktória je jedna z tých, ktorých štúdium chytilo. Časom by chcela pracovať s telesne postihnutými deťmi. Aj Peter plánuje ďalej - možno sa o rok pokúsi prihlásiť na vysokú školu.

Tibor Hujdič svojim študentom hovorí: koľko do svojho rastu vložíte, toľko z neho budete mať. "Tí, ktorí túto šancu využijú, majú reálnu šancu vybudovať si pracovnú kariéru," tvrdí. Viacerí sa už "chytili". "Katarína oslovila domov dôchodcov, a už tam začala pracovať ako dobrovoľníčka, ďalšia dievčina sa skontaktovala s náhradnou rodinou - bude im pomáhať učiť sa s deťmi. A Janka už dokonca pracovala dva roky ako dobrovoľníčka s ľuďmi s mentálnym postihnutím v Anglicku."

Aj ďalší aktívne plánujú, všetci však nevidia svoju budúcnosť v oblasti sociálnej práce. "Mne sa už študovať príliš nechce," hovorí Zvolenčan Robert. "Radšej by som išiel robiť niekde papierovú robotu, pri počítači. Chcem si tu nájsť prácu a neskôr aj byt a toto bola možnosť začať."

Tibor Hujdič je presvedčený, že ak sa chce človek s postihnutím v tejto spoločnosti uplatniť, musí sa naučiť riešiť problémy, ktoré prichádzajú zvonka. "Napríklad vybrať si zamestnanie realisticky a cielene, drobnými krokmi pracovať na tom, aby sa naplnili ch želania," hovorí Hujdič.