"V podstate som vedecká osoba. Verím v psychoanalýzu a vo filozofiu. Iba konkrétne je pre mňa dôležité," s obľubou tvrdieva Francúzka Louise Bourgeois (95). Jej život je príbehom autentickej umelkyne s neustálou schopnosťou a vôľou tvoriť. Dokazuje to aj výstavou Aller - Retour, ktorú je možné do 5. februára vidieť vo viedenskej Kunsthalle.

Bourgeois má silné korene v surrealizme, voľne sa pohybuje medzi sochou, grafikou a maľbou. Študovala matematiku na parížskej Sorbonne, získala titul z filozofie, učila sa u osobností ako Friesz či Léger. Už v 40. rokoch minulého storočia ako jedna z prvých umelkýň kritizovala tradičné mužsko-ženské vzťahy, využívajúc pritom poznatky Freuda a jeho školy.

Napriek skvelému vzdelaniu sa jej do siene slávy otvorili dvere až v roku 1982. Bola to jej samostatná výstava v newyorskom Múzeu Moderného umenia, ktorá zlomila americké publikum. Presvedčiť Európu sa jej podarilo o sedem rokov neskôr - retrospektívnou výstavou vo Frankfurte. Dnes je Bourgeois jednou z najrešpektovanejších súčasných umelkýň.

Príbeh ženy, ktorej krédom je "nechcem robiť nič iné, iba to, čo ma teší a cítiť sa užitočná" je zaujímavý aj z inej strany. Prostredím, v ktorom vyrástla a ktoré sa stalo základom pre celoživotnú tvorbu - spomienkami na detstvo, na matku, ktorá ju podporovala, ale aj na otca s milenkou.

Bourgeois vyrastala v rodine vlastniacej podnik na reštaurovanie tapisérií v dome plnom ornamentov, látok a ihiel. Otec miloval sochy, preto prechádzky v parku trávila v spoločnosti mramoru a bronzu, odkiaľ pravdepodobne pramení jej vzťah k trojzmernému médiu. Otec si však zamiloval aj mladú učiteľku angličtiny, ktorej príchod jej spôsobil celoživotnú traumu.

Dlhoročné tolerovanie milenky Louise urážalo a zraňovalo. Bolesť, sklamanie a vzbura sa tiahnu celou jej tvorbou - vo viedenskej Kunsthalle ju nájdete v prácach ako Dom pre unikajúce dievčatá alebo v textových výšivkách ako Seamstress, Mistress, Distress, Stress (Krajčírka, Milenka, Úzkosť, Stres). Konfliktný vzťah vyvrcholil symbolickou otcovraždou v inštalácii Otcova deštrukcia.

Sieť vzťahov, spomienky na tkáčske dielne a najmä na matku, jej najbližšieho človeka, sa odráža v ručne šitých pavučinách a veľkorozmerných pavúčích objektoch. "Moja mama bola ako pavúk - trpezlivá, racionálna, inteligentná, poriadkumilovná a najmä - mala nervy zo železa." Pavúky sa tak stali obrovskými Matkami splietajúcimi vzťahy a látajúcimi diery. O nedokonalosti svojej "feministickej" geometrie umelkyňa tvrdí: "Geometria je pre muža znamením bezpečnosti. Je večná a nikdy nesklame. Ale rodina a emócie áno."

Aj keď Bourgeois preslávili najmä retrospektívne výstavy, vďaka neuveriteľnej vitálnosti stále prezentuje novú tvorbu. Deväťmetrového pavúka s názvom Maman vytvorila ako 88-ročná a inaugurovala ním prestížnu Turbin Hall londýnskej Tate. Kunsthalle prezentuje jej najnovšie práce - textilné vyšívané patchworky, veľmi pôsobivé látkové pavučiny alebo Krajinomaľby, farebné pohoria pretavené do ženských prsníkov.

Rozmery Kunsthalle nedosahujú veľkosť londýnskej Tate, napriek tomu sa sem pavúk vošiel - v dvojmetrovej veľkosti. Bonusom výstavy je výpravný videodokument, v ktorom sama autorka prerozpráva príbeh svojho umenia a napĺňa tak vlastný výrok - umenie môže byť predmetom rôznych interpretácií, no umelec má v hlave iba jednu. V jej prípade silne biografickú.

Autor: ANDREA KOPERNICKÁViedeň-Bratislava