Režisér Martin Čičvák logicky nemohol nedodržiavať prikázania DOGMA 95, v duchu ktorej vznikol pôvodný film Thomasa Vinterberga. Podľa nich sa totiž môže natáčať len na autentickom mieste bez kulís a rekvizít. Mladí "dogmatickí" filmári odmietli dokonca aj akékoľvek zvláštne svietenie. Martin Čičvák sa však práve naň až priveľmi spoľahol. Vo vrcholnom momente pravdy sa všetko ponorí do tmy, jediný reflektor zostane nasmerovaný na obvineného otca. Výtvarne je to síce efektná scéna, zimomriavky by nám však pri nej nabehli len vtedy, ak by Juraj Kukura v úlohe otca Helge pritiahol na seba všetky oči bez akýchkoľvek scénických pomôcok.

Réžia azda v záujme väčšej divadelnosti často nedodržiavala prirodzenú logiku situácii, čo sa pri tomto type dramatiky neodpúšťa. Ak dcéra v rámci príprav stúpi v topánkach na prestretý stôl, nemôže byť už následne vyskočenie jej brata medzi taniere nijakým porušením tabu. Ak príchod nádejného zaťa - černocha Gbatokaia nevyvolá nijakú zvláštnu reakciu medzi zhromaždenými, ide určite o zmarený motív. Ak sa po synovej obviňujúcej spovedi sa nikto na otca ani úchytkom nepozrie, štylizácia kľúčovej scény dostane nevierohodný nádych. Juraj Kukura je síce dominantným prvkom hereckého obsadenia, jeho Helge však prechádza od suverénneho autoritárstva až k precíteniu poníženia a hanby pomerne formálnym spôsobom.

Richard Stanke v úlohe syna Christiana podržal emotívne predstavenie, jeho výstupy však mohli byť ešte účinnejšie, ak by boli lepšie režijne vybudované. Zvlášť sa to týka jeho prvého príhovoru, ktorý prerušil len úvodný chaos.

Celé predstavenie mohlo byť pokojne dlhšie o desať minút páuz. Je totiž nedôveryhodné, ak na raňajky prichádzajú všetci súčasne, či ak po záverečnom odchode otca sa spoločnosť ani nenadýchne predtým, ako pokračuje v bežnej konverzácii.

Herecké výkony boli dosť nevyrovnané. Z Dušana Cinkotu v postave menej úspešného brata Michaela bolo cítiť to pravé plebejstvo. Dcéra Helen v podaní Zuzy Frenglovej však miestami zbytočne upadala do hystérie. Nedostatočne prepracovanou bola aj matka Else. Na správaní Zuzany Cigánovej necítime, či celé roky mlčala zo strachu, malomeštiactva alebo len z dezorientovanosti.

Nevyužitá zostala aj Naďa Kotršová ako Babička, Ľubovi Gregorovi v postave "ceremoniála", ale ani rodinnému kuchárovi Petrovi Bzdúchovi sa nepodarilo do hry vniesť žiadanú tragikomickosť. U Thierryho Ebama inscenátori účelne využili jeho pohybovú dispozíciu.

Výtvarne efektná scéna Toma Cillera si dobre poradila s celkovou sálou Arény, už menej sa scénografovi podarilo vytvoriť všetky hracie mikropriestory. Kostýmy Marie Havran boli až na výnimky primerané situácii a charakterom. Vo výsledku pôsobí produkcia esteticky, inteligentne, žiaľ, málo katarzne. Na vyvolanie strašiaceho ducha domu, by asi museli všetci aktéri zostúpiť ešte o pár stupienkov nižšie do svojej osobnej pivnice.

Divadlo Aréna Bratislava l Trímaš Interbrigád, Morgens Rukov, Bo hr. Hansen: Rodinná slávnosť l Preklad: Jana Rakšányová l Dramaturgia: Martin Kubran l Scéna: Tom Ciller l Kostýmy: Marija Havran Réžia: Martin Čičvák l Hrajú: Juraj Kukura, Zuzana Cigánová, Richard Stanke, Zuza Frenglová, Dušan Cinkota, Henrieta Mickovičová, Gabriela Dzúriková, Lucia Lapišáková, Martin Hronský, Naďa Kotršová, Ernest Šmálik, Ľubo Gregor, Peter Bzdúch, Thierry Ebam, Svetozár Štúr/Janko Lehotský l Premiéra: 20. januára 2006