Bolo to na STV. Excelentná relácia venovaná väčšine z nás neznámemu svetu mentálne postihnutých ľudí. Autori relácie si nedali cieľ tento svet detailne preskúmať. Bol by to totiž cieľ nereálny. Chceli sa "iba" pokúsiť nahliadnuť do trinástej komnaty sveta mentálne postihnutých, do ktorej sa my "normálni" ľudia často nezmyselne bojíme pozrieť, nieto ešte do nej vstúpiť.

Priznávam bez mučenia, že som mal niekoľkokrát počas relácie slzy v očiach. Napríklad vtedy, keď pani Viera Dubačová rozprávala o živote hercov z Divadla z pasáže. Človek v duchu snímal pomyselný klobúk dolu pred tou na prvý pohľad krehkou, vnútri však silnou a obdivuhodnou ženou, ktorá nielenže s mentálne postihnutými hercami hrá divadlo (presnejšie je režisérkou) a tým im pomáha hľadať zmysel života. Ona im ešte aj pomohla zabezpečiť chránené bývanie. Stará sa o ich vzdelávanie. Tak ako ju nazval jeden z prítomných hercov divadla, je naozaj ich druhou mamou.

Slzy v očiach som mal aj vtedy, ako rozprávali svoj príbeh Lučeničovci. Áno, známy hudobník Laco Lučenič s manželkou. Keď im viacerí odborníci tvrdili, že ich dieťa má postihnutý mozog a nebude ani chodiť, ani rozprávať. Keď im odborníci radili, aby sa na dieťa neviazali, lebo z neho "nič nebude". "My sme si tie slová nepripúšťali. Alebo to bolo to, že sme ich ignorovali? Spytovali sme sa - akože nebude chodiť? To teraz nemáme pokračovať v cvičení?" vracala sa počas relácie do minulosti Lučeničova manželka. Pointa ich príbehu? Chlapec v štyroch rokoch začal chodiť, neskôr aj rozprávať a teraz chodí do špeciálnej školy!

S otvorenými ústami a zatajeným dychom som počúval aj ďalšie príbehy rodičov so svojimi mentálne postihnutými deťmi. O radostiach i ťažkostiach života prehovoril bratislavský primátor pán Ďurkovský, bývalá moderátorka Paťa Jarjabková, pani Šustrová, pán Danihel. Všetko vnútorne silní ľudia, ktorých trošku ťažšie osudové bremená skôr zocelili, ľudia, ktorí v živote so svojimi mentálne postihnutými deťmi vidia určite viac radosti. Do štúdia prišli niektorí z nich i so svojimi deťmi, ktoré hýrili vtipom a z ktorých očí sa zračila obrovská chuť bojovať.

"Ťažšie to bolo viac-menej na začiatku, otriasť sa, zorientovať sa v problematike a začať bojovať," unisono tvrdila väčšina zo zúčastnených rodičov a dodávala: "Tieto deti nám dávajú veľmi veľa lásky, naučili nás prežívať čistú radosť a nezaoberať sa takými malichernosťami v bežnom živote."

Moderátor Štefan Hríb sa párkrát rodičov detí spýtal, čo by odporučili iným nádejným rodičom, ktorí sa obávajú, aby sa podobná "vec" nestala aj im s ich deťmi.

Uspokojivá odpoveď na spomenutú otázku však asi neexistuje. Nič nie je náhoda, každý unesie také bremeno, aké dostane. To, že je dieťatko mentálne postihnuté, je osud. A s tým sa treba vyrovnať vierou, nádejou, že sa situácia aspoň trošku zmení. Aj vďaka tomu, že sa my nevzdáme, zatneme sa a skúsime nepriazeň osudu zlomiť. Samozrejme, nie každý má šancu prejsť po schodoch až úplne hore. Každý jeden schodík treba poctivo vyšliapať, ale čo i len jeden schodík môže výrazne zmeniť kvalitu života k lepšiemu. A za to tá snaha stojí. Zhruba v týchto intenciách sa pohybovali odpovede zúčastnených.

"V detskom domove nám tvrdili, že chlapec, ktorého sme si chceli adoptovať, je mentálne postihnutý. U nás doma sme však neskôr "zistili", že náš chlapec nie je mentálne postihnutý. Po cvičeniach začal rozprávať a teraz chodí do normálnej, klasickej základnej školy!" zhruba takto opísal svoj životný príbeh pán Danihel.

Pod lampou sa jednoducho šírila fantastická pozitívna energia. Pod lampou sa odkrývali osudy ľudí, ktorí nehľadiac na svoj osud, hľadajú si s vervou a odhodlaním svoje miesto na slnku. A ktorým sa to s pomocou iných ľudí aj úspešne darí.

Pod lampou sa však diskutovalo aj o tom, že ak má spoločnosť s akceptovaním mentálne postihnutých ľudí problém, tak musí začať u seba. "Mám pocit, že mentálne postihnuté deti už naša spoločnosť akceptuje. Mentálne postihnutých dospelých však nie. Aj keď sú dospelí, správa sa k nim ako k deťom. A oni, mentálne postihnutí, to cítia... Tento postoj nie je dobrý a treba ho zmeniť. Len vtedy sa mentálne postihnutí ľudia budú v spoločnosti "zdravých" ľudí cítiť rovnocenne," niečo v tomto zmysle povedala na záver v relácii pani Lučeničová.

Relácia Pod lampou o neznámom svete mentálne postihnutých trvala takmer tri hodiny. Relácia sa síce skončila, svetlo pod lampou mentálne postihnutých by však malo zostať svietiť aj naďalej. Títo geniálni ľudia s velikánskym srdcom si to zaslúžia.

Autor: JOZEF BEDNÁR