Mám sedemnásťročného syna, ktorý chodí na gymnázium. Pred rokom a pol sa zoznámil s dievčaťom a po nejakom čase začali spolu chodiť. Ona je z iného mesta vzdialeného asi dvesto kilometrov a tiež chodí na gymnázium. Vidia sa priemerne asi raz za desať dní, väčšinou chodí on za ňou. Bola však viackrát už aj ona u nás, je celkom milá.

Problém vidím v tom, že spolu telefonujú hodiny a hodiny s prestávkami až do noci. Ona ho prezvoní, on v momente vyskočí, sadne buď za internet, alebo telefón a začína sa telefonický maratón. Minule som zistila, že spolu chatujú na internete, čo považujem za absolútne požieranie času.

Na tomto jeho novom životnom štýle mi prekáža najmä to, že všetko ostatné prestalo preňho existovať. Prestal sa napríklad stretávať s kamarátmi. Učí sa dobre, na jednotky a dvojky, tento rok bude mať lepšie vysvedčenie ako minulý, je tiež aktívny a úspešný v SOČ. V zriedkavých chvíľkach bez telefonovania číta alebo robí šperky.

Tento rok ho čakajú skúšky na vysokú školu. Od malička chcel byť architektom, staval si domy a lode z papiera a podobne. Myslím si, že je šikovný, ale na skúšky sa treba pripravovať, hlavne kresliť. Pred časom kreslil sem-tam aspoň chvíľu. Teraz sa však stále vyhovára - raz nie je dobré svetlo, inokedy má niečo robiť do školy, ale nakoniec aj tak skončí pri telefonovaní. Dokonca už začal uvažovať o tom, či by nezmenil vysokú školu. Nič by som proti tomu nemala, keby som v tom nevidela skôr zaneprázdnenosť telefonátmi a to, že sa mu teraz nechce vynakladať energiu navyše. Nechcem, aby sa kvôli priateľke menil a vzdal toho, o čom bol presvedčený, že to chce robiť. Tiež si neviem predstaviť, ako sa pri tejto telefonickej frekvencii bude pripravovať na maturity. Vysvetlila som mu, že môže mať aj priateľku, aj sa pripravovať na školu, ak urobí nejaký kompromis.

Máme a vždy sme mali veľmi dobrý vzťah. Vieme sa porozprávať o hocičom, doma pomáha, ide nakúpiť, povysáva. Zaujíma ma, čo môžem urobiť pre to, aby zredukoval svoje telefonické hovory a venoval sa aj niečomu inému ako priateľke. Zuzana

Milá Zuzana,

Môžete mu to 1) zakázať, 2) dohovárať mu, alebo 3) sadnúť si s ním a rozumne to prebrať.

Predpokladám, že to prvé si nezvolíte, máte spolu dobrý vzťah, píšete rozumne, myslím, že to nie je váš štýl. To druhé asi tiež nie je váš štýl, je to manipulácia. Je to však účinné, a tak to mnohí rodičia robia. Nemám na mysli len ustavičné opakovanie výhrad voči synovmu správaniu, ale aj vzbudzovanie výčitiek svedomia v ňom typu: "Vidíš, keď toľko telefonuješ a chatuješ, tak ma... (rozbolí hlava, dostanem srdcový záchvat atď.)!" Inak, psychológovia odporúčajú výroky "Keď robíš to a to, tak ja sa cítim tak a tak" a môže to byť konštruktívne, pokiaľ cieľ (zmena správania toho druhého) neostáva skrytý. Ak otvorene poviete, o čo vám ide, a požiadate ho o to s tým, že mu dáte šancu, aby sa sám rozhodol, či vám vyhovie alebo nevyhovie, tak to manipulácia nie je. To je vlastne už tá tretia možnosť: rozumný rozhovor.

Domnievam sa, že toto je alternatíva, ktorá sa vám bude najviac pozdávať. Napokon, už ste niečo také urobili: vysvetlili ste mu, že môže mať aj priateľku, aj sa pripravovať na školu, ak urobí nejaký kompromis.

Pri takomto rozhovore je však dobre, keď viete, o čo vám ide a prečo. Aké pohnútky vás vedú, aby ste od syna žiadali to, čo uvádzate: redukciu telefonických hovorov a venovanie sa aj niečomu inému ako priateľke. V rozhovore dvoch rovnocenných partnerov (sedemnásťročný syn ešte nie je taký istý partner na rozhovor ako vy, je mladší, má menej skúseností, je od vás finančne závislý, ale už vie "rozumne" rozmýšľať), je dobré vyznať sa predovšetkým najprv v sebe. O sebe píšete relatívne málo, takže môžem len odhadovať, že okrem - povedal by som - prirodzených rodičovských obáv, aby naše deti boli šťastné, dobre sa im v živote vodilo, a teda dosiahli nejaké zmysluplné vzdelanie, vás možno znepokojuje, že na syna máte čoraz menší vplyv. (Tu sa mi žiada napísať niečo o tom, že je to prirodzené, že deti sa v tomto veku osamostatňujú od rodičov, atď., atď., ale to vy iste viete.) A že čoraz väčší vplyv má na neho iná žena, ktorá je síce celkom milá, ale ... (nemá dosť rozumu, skúseností, má iné predstavy o živote apod.). Usudzujem na to z jednej z dvoch vašich viet o svojich vnútorných postojoch: "Nechcem, aby sa kvôli priateľke menil..." Vo všeobecnosti dosť často sa stáva, že matky sa ťažko zmierujú s tým, že synovia dajú viac na mienku inej ženy. Neviem, či je to tak aj vo vašom prípade, len sa pýtam.

Milá Zuzana, máte vynikajúceho syna. Dobre sa učí, dobre kreslí, je manuálne zručný, má rozvinuté záujmy a je primerane citovo zrelý. Máte a vždy ste mali spolu dobrý vzťah. Viete sa porozprávať o hocičom. Dokonca doma pomáha. Úprimne povedané, prvá moja reakcia na váš list bola: prečo chcete na tom niečo meniť, veď ten chlapec nerobí nič zlé, len sa šťastne zamiloval. Píšete, že tento rok bude mať lepšie vysvedčenie ako minulý. To je dobrý znak! To je znamenie toho, že ten cit je konštruktívny, že ho vedie k zlepšeniu výkonov v škole. Takže som uvažoval nad tým, ponúknuť vám aj štvrtú možnosť: že s tým nemusíte robiť nič. Veď sa ešte nič nedeje (okrem toho, že menej kreslí), len by sa mohlo stať.

Ale potom som si uvedomil, že aj mňa prekvapuje, koľko času dokáže moja šestnásťročná dcéra stráviť chatovaním. Váš postoj k tomu je úplne odmietavý: považujete to za absolútne požieranie času. Nuž, je to moderný spôsob komunikácie a u nás sa tomu venujú predovšetkým mladí ľudia. Ale nielen mladí. Keby sme mali možnosť, rozprával by som sa s vami o tom: prečo sa k tomu staviate tak odmietavo, či na tom vidíte niečo zlé, čo ja nevidím atď. (Pritom viem, že počítač kazí zrak, chrbticu, že športovanie a pobyt v prírode je zdravší.) Nemám tú možnosť, tak len dúfam, že vy využijete tú možnosť, ktorú máte: porozprávať sa o tom všetkom so synom. A nielen raz, teda vlastne: rozprávať sa o tom so synom.