Tri londýnske symboly: Big Ben, "obrnený" taxík a červený autobus. Jeho premávku však na väčšine liniek kvôli bezpečnosti už zrušili.
Ak sa chcete dostať z letiska Heathrow čo najrýchlejšie do centra Londýna, najlepšie je sadnúť do modrého expresu smer Paddington Station. Pozor, aby ste cestou nezaspali, lebo vlak akoby nešiel po koľajniciach, ale vznášal sa na vankúšoch. Londýnske metro, najstaršie na svete, zas prekvapí okrem obrovského počtu staníc vtipnými reklamami na kvalitné knihy, vylepenými nad pohyblivými schodmi. Výrazná pozvánka do novootvoreného kníhkupectva visí aj priamo vo vagóne.
Národ, ktorý číta
Briti sú nepochybne národom náruživých čitateľov. Nasvedčovala tomu tlačenica v obrovskom kníhkupectve Waterstone's na ulici Strand, ktoré má rozlohu ako menší hangár. Prvý raz v živote som tu videl azda všetky knihy londýnskeho rodáka, neurológa Olivera Sacksa, v rade jednu vedľa druhej - vrátane Muža, ktorý si mýlil manželku s klobúkom a Antropologičky na Marse, ktoré vyšli aj v češtine. Ceny sú smiešne, teda vzhľadom na zárobky Britov. Za desať libier kúpite hodnotnú brožovanú knihu, trebárs hit Billa Brysona Krátka história takmer všetkého. Názov pripomína tituly dvoch kníh svetoznámeho britského fyzika Stephena Hawkinga Ilustrovaná teória všetkého a Krátka história času. Bryson, ktorý pred začatím prác na knihe vedel o vede vraj iba o čosi viac ako bežný človek, získal Descartovu cenu 2005 za popularizáciu vedy.
Descartova cena je niečo ako európska verzia Nobelových cien, odmenu v hodnote 200-tisíc eur a vyššiu môžu získať iba európski vedci.
Starenky v pube
Aj keď kupovať a čítať knihy je pre Britov veľmi prístupná slasť, nevyhýbajú sa ani menej duchovným zážitkom. V ešte lepšej nálade ako vo Waterstone's som ich videl v jednom miestnom pube - blízko Trafalgar square. (To je námestie, kde postavili pamätník svojmu hrdinovi, admirálovi Nelsonovi, a usadili ho na stĺp do takej výšky, že naň nijaký sprejer nedočiahne ani zo žeriavu.) A keď už v pube bolo telo na tele, prišli dve asi osemdesiatročné panie, pomalým, ale istým krokom zišli po schodíkoch k baru a postojačky si cez hlavy návštevníkov objednali drink. Nepochybne presne takto to robia už dlhé roky.
Od radosti, že každý človek sa teoreticky môže dožiť takej krásnej staroby, oslovil som na WC mladého vysokého muža, ktorý sa pokúšal nasadiť si kontaktné šošovky. To je vynikajúca vec, československý vynález, hovorím mu. Premeral si ma kalným pohľadom a precedil: I hate it, nenávidím ich.
Pôvodne som mu chcel lámanou angličtinou krátko vysvetliť, kto bol akademik Otto Wichterle a ako vyrábal na Vianoce v roku 1961 prvé typy šošoviek na vlastnoručne skonštruovanom zariadení, poháňanom dynamom z bicykla svojich synov, po tejto krátkej replike som však svoje rozhodnutie radšej zmenil. Ale zrejme som sa obával zbytočne. Veď Briti sú väčšinou veľmi príjemný a mierny národ.
Cesta do Royal Society
Napríklad v supermarkete visí takýto oznam: "Ak máte to šťastie a vyzeráte na menej než 21, ktoré nepochybne máte, nehnevajte sa na predavača, ak si od vás pri nákupe alkoholu vypýta občiansky preukaz." No uznajte, toto by našinec nikdy tak úctivo nesformuloval. Dokonca aj policajti boli nezvyčajne snaživí, keď išlo o riešenie problému, ako poradiť cudzincovi cestu do britskej Kráľovskej spoločnosti (slávnej Royal Society, jednej z najstarších vedeckých spoločností na svete), kde sa chystalo odovzdávanie Descartových cien za vynikajúce vedecké výsledky v roku 2005. Jeden príslušník v žiarivej zelenej reflexnej veste dokonca okamžite prestal mobilne telefonovať a s chápavým úsmevom ma poslal presne na opačnú stranu od Royal Society. Pravda, jeho kolega o pol hodiny s rovnakým úsmevom tento omyl napravil.
Angličania mi však ukázali aj svoju horšiu tvár. Keď som sa v deň odletu ponevieral blízko stanice metra Charing Cross s kufrom a knihami v rukách (metro bolo ešte zatvorené), jeden agresívny bezdomovec ma najskôr pripravil čoraz hlasnejšie opakovanými prosbami o štyri libry a potom ešte chcel, aby som mu ich vymenil za päťlibrovú bankovku. Pozbieral som zvyšky znalostí angličtiny a vyhlásil som, že nie som banka (teda, aspoň si to myslím), a pretože sa v dohľade vyskytol taxík, vyrazil som k črtajúcej sa záchrane. Mladý zarastený muž ma zasypal nadávkami, z ktorých som rozumel len jednej, tej klasickej, odpočutej už zo Shakespeara. S uznaním som musel konštatovať, že angličtina sa neustále rozvíja a dať za pravdu vedcom, ktorí nedávno zistili, že človek začal nadávať skôr, než sa naučil rozprávať.
Rozdiel medzi londýnskym a bratislavským taxikárom
Taxikár a najmä taxík nemali chybu. Auto s reklamou na dámsku spodnú bielizeň na dverách bolo spoľahlivým miestom úkrytu, vyzeralo ako tank a isto je nepriestrelné. Minimálne sa to týka skla, ktoré oddeľuje taxikára od pasažiera. V Bratislave by sa v takom aute mohol voziť azda len mafián, možno ešte niektorý bohatý a bojazlivý politik, a ja som zrazu mal to šťastie, že som jazdu v ňom mohol vychutnávať dobrých dvadsať minút. Ocenil som aj taxikárovo britské mlčanie. V Bratislave totiž vznikol malý problém, či cestou na letisko súhlasiť s taxikárom, ktorý zhodnotil nášho ministra vnútra ako malého diktátora, čo používa komunistické metódy, alebo prikyvovať druhému, čo ma viezol po prílete z Londýna, a ktorý si pre zmenu myslel, že Palko urobil dobre, keď policajtom znepríjemnil plánovaný štrajk, lebo slovenskí policajti vodičov sústavne buzerujú a okrádajú. V princípe som dal za pravdu obom.
Keď taxík dorazil na Paddington Station, dobýval som sa von dverami na pravej strane, zabudnúc, že Angličania chodia vľavo. Dvere však nepovolili, boli rovnako pevné ako sklo za vodičom, a našťastie ešte pevnejšie ako presvedčenie taxikára, že koniec-koncov predsa ten čudný človek vzadu musí pochopiť, kadiaľ vedie cesta. Aj keď mu bolo zjavne trápne obťažovať s takou drobnosťou, nakoniec predsa len povedal niečo ako Please left, čím všetko vrátil do starých dobrých britských koľají. Ešte predtým mi vypísal nezabudnuteľnú potvrdenku na 13,60 libry, kde je iba táto suma a jeho podpis bez akýchkoľvek iných údajov. Faktom síce je, že Briti si vzájomne dôverujú, a to vraj až nekonečne, ale ja by som si čosi také netrúfol predložiť nášmu šéfredaktorovi ako účet za taxík.
16 hodín z Londýna
Krátko nato som sa ponoril do upokojujúcej tichej hudby Heathrow Expressu, ktorý ma unášal k ďalšiemu dobrodružstvu. Bola ním 16-hodinová cesta zasneženou Európou, ktorá sa začala zmeškaným letom z Londýna do Mníchova, pretože tam asi dve hodiny neprijímali. Týmto oneskorením sa moja ďalšia cesta poriadne skomplikovala, do Bratislavy som letel okľukou cez Prahu a keď som konečne v Bratislave vystúpil, až sa mi do očí drali slzy, že leteckým spoločnostiam sa ani po tejto anabáze nepodarilo stratiť môj kufor s knihou Billa Brysona, ovenčenou Descartovou cenou.
Pred stanicou metra Charing Cross je vždy živo.
Poschodové autobusy sú už v Londýne skôr len turistickou atrakciou.
V knižnici historickej Royal Society, jednej z najstarších vedeckých spoločností na svete.
Pamätník admirálovi Nelsonovi na Trafalgarskom námestí .
