FOTO
Dnes: biológ a fotograf PETER ÁČ
Peter Áč choval už všelijaké zvieratá. Raz mal dokonca havrana. Momentálne má jazvečíka a mačky, stálicami jeho domáceho zverinca sú však tri korytnačky, ktoré opatruje viac ako štyridsať rokov.
"Voda ma prenasleduje od útleho detstva a korytnačka bola kompromisom medzi rybou a zvieratkom, ktoré sa dá chytiť do ruky, dá sa s ním komunikovať," hovorí muž, ktorý sa zameriava na fotenie rýb a podvodného sveta. Okrem toho ho fascinovalo, že je to plaz, ktorý sa nezmenil už milióny rokov.
Svoje tri korytnačky si Peter Áč vlastnoručne ulovil, keď sa bol ešte ako stredoškolák potápať v Juhoslávii.
"Boli sme na ostrove a bývali u jedného sedliaka. Korytnačky z neďalekého močiara chodili do jeho záhonov. Nenávidel ich a keď nejakú videl, okamžite ju zabil. Bolo mi ich ľúto, a tak som si tri vzal a priniesol domov."
Paľko, Miško a Anička majú dnes už štyridsaťtri rokov a úplne skrotli. Počúvajú na meno a naučili sa rátať dni.
"Vedia, že v nedeľu, teda na siedmy deň, prichádzam z chaty s čerstvými rybami. Keď prídem k ich nádrži, už ma čakajú, nastúpené v rade. Keď k nim podídem v piatok, nedeje sa nič, vôbec si ma nevšímajú."
Chovať korytnačku nebol kedysi problém. Ľudia si ich nosili z dovoleniek v cudzine, alebo si ich kúpili v chovateľských obchodoch. Vďaka ženevskej konvencii, ktorá chráni vzácne živočíchy, však korytnačky zo zoo obchodov zmizli, a kto chce, musí ich chovať legálne. Aj Peter Áč prihlásil svojich chovancov na odbore životného prostredia, dostali certifikát a pas s fotkou, aby nemohlo dôjsť k zámene. Musí sa o nich viesť aj plemenná kniha.
"Našťastie sa nerozmnožujú. Napriek starostiam som však novým opatreniam rád. Veď mnohým ľuďom korytnačky umreli od hladu, lebo majitelia si mysleli, že im stačí šalát. Lenže ony potrebujú ryby, červíky, veď sú to dravce. Okrem toho, často mali nevyhovujúce teráriá, málo tepla. A keď narástli a ľudia nevedeli, čo s nimi, jednoducho ich vypustili niekde do jazera."
S vypustenými korytnačkami sa potápač stretáva bežne.
"V Štrkoveckom jazere v Bratislave som ich na jeden ponor videl osem. Problém s nimi majú aj v zoo, kde ich hádžu do jazierka k plameniakom."
Peter Áč mal donedávna ešte jednu korytnačku - kajmanku dravú - ktorú si hneď po revolúcii priviezol z Nemecka. Kajko (na malej snímke) však má dnes skoro šesťdesiat kíl, preto ho nedávno daroval do zoo.
"Vedel som, že patrí medzi najväčšie sladkovodné korytnačky, ale nebral som to vážne. Myslel som si, že doma v akváriu až tak nevyrastie. No keďže sa u mňa mala dobre, lebo som ju kŕmil čerstvými rybami a vitamínmi, utešene rástla, až mi rodina dala nôž na krk - buď tu budeme bývať my, alebo korytnačka. A mali pravdu, potrebovala obrovskú nádrž, takže som sa bál, že sa preborí k susedom."
Kajmanka vraj bola krásna vo svojej škaredosti, vyzerala ako prehistorické zviera. Na rozdiel od korytnačiek močiarnych však príliš priateľská nebola.
"Je to dravec, keď ju niekto vyrušil, okamžite vyrazila cez sklo po ruke či tvári. Keď som jej dal karasa, v strede ho schmatla a hoci nemá zuby, v okamihu mu odcvikla hlavu aj chvost. Naučil som sa síce manipulovať aj s ňou, napríklad jej čistiť pancier, ale odvážil som sa na to iba vtedy, keď bola nažratá. Hladná bola agresívna, vtedy by som si nedovolil baštrngovať pri nej prstami." (bd)
FOTO - PETRA ÁČOVÁ a PETER ÁČ
FOTO
