Pod pseudonymom František Poněšický, skrátene František PON, sa ukrýva originálna manželská dvojica, ktorá spolu píše knihy a maľuje obrazy. Jitka Baliharová sa na rodila v roku 1942 v Prahe. Pôvodnou profesiou je grafička a výtvarná redaktorka, dnes je výtvarníčkou na voľnej nohe. Oldřich Přibík sa narodil v roku 1956 v Plzni a je novinár. Žijú striedavo v juhočeskej dedinke Poněšice a v Prahe. Spolu napísali tri knihy, štvrtá má pred vydaním. Manželia sú veľkými milovníkmi mačiek, ktoré sú trvalou inšpiráciou ich kníh, malieb a grafík.
Obrazy Františka PONa sa v Čechách objavili na viac ako pätnástich výstavách, visia vo viacerých galériách a sú zastúpené v súkromných zbierkach priaznivcov naivného umenia v Čechách aj v zahraničí.
František PON má za sebou tri knižky, desiatky výstav a stovky obrazov. Napriek tomu nejestvuje. Plný života je však viac než dosť. Za pseudonymom sa totiž skrývajú extravagantní manželia - Jitka Baliharová a Oldřich Přibík, ktorí sa v juhočeskej dedinke Poněšice starajú o množstvo mačiek a potom o tom spolu píšu a maľujú.
Keď pred rokmi skočila na pražskej ulici Jitka oproti idúcemu Oldovi do náručia, aby vzápätí sediac na obrubníku prerozprávali noc, bolo jasné, že sa našli spriaznené duše. Nerozdelil ich ani vekový rozdiel, Jitka je totiž o štrnásť rokov staršia, ani to, že už mala za sebou dve manželstvá. A ani neisté, hoci romantické živobytie, keď sa napríklad živili predajom obrazov na Zámockých schodoch starobylej Prahy. Za komunistov tam existovala svojrázna komunita pouličných umelcov. Samozrejme v ilegalite, lebo pouličný predaj bol zakázaný.
Problémy ich nielenže nerozdelili, ale naopak, spoločné spomienky zaznamenali v pôvabných knižkách, ktoré sú v Čechách veľmi populárne a čitateľov si našli aj na Slovensku. Je to rovnaký princíp, ako keď písali svoje slávne knihy britský veterinár Herriott či prírodovedec Durrell. Úsmevné rodinné historky, plus autentické spomienky, napríklad na litografickú dielňu, kde Jitka istý čas pracovala a svoje obrazy sem chodili tlačiť českí výtvarníci ako Lhoták, Jiřincová či Trnka, za ktorým tam zase prichádzal Jan Werich, posedieť si pri víne.
No a rovnako ako pri Durrellovi a Heriottovi, aj knihy Jitky a Oldřicha majú jedno spojivo - zvieratá. Presnejšie, pestrofarebný húf dedinských mačiek, ktoré na čitateľa navyše valia okále z pôvabných insitných obrázkov dopĺňajúcich knižné príbehy.
Poněšický raj
Kedysi žili manželia v Prahe a plnými dúškami si užívali bohémskeho života v zafajčených krčmičkách. Keď si však pred pár rokmi kúpili chalupu v dedinke Poněšice, prepadli životu uprostred lesov. Za humnami sa im tiahne obora plná zveri a húb, na lúke voňajú liečivé bylinky a oni môžu experimentovať s chovom včiel či výrobou šípkového vína a medoviny. Je to mačací raj, lebo na rozdiel od veľkomesta tam predsa len toľko nástrah nečíha. No najmä, je to ideálne miesto na tvorbu. Niekoľkoročnú prítomnosť umelcov v dedinke cítiť. V bývalej vyhni, dnes spoločenskom centre dediny, sú steny vyzdobené Jitkinými freskami. V miestnom liehovare je minigaléria obrazov. Galériou je aj ich domček. V záhrade ho strážia dve obrovské sochy mačiek, dnu je ateliér, no maľby a grafiky visia v každej miestnosti, na každej stene, vrátane kúpeľne. Dokonca sú namiesto sklenených výplní vo dverách.
Na všetkých obrazoch sú mačky a živé modely sa tmolia pod nohami. Na stole pradie hluchý biely Rafael Kokos, na tučné sústo striehne ryšavý pažravec Zigmund, trošku tupo sa díva modrý kocúr Sherlock, britský aristokrat medzi českými mačacími plebejcami a všetko kontroluje plachá fľakatá Ponožka. V pivnici zase pospávajú mačky vonkajškové, unavené poľovačkami, hrami a párením. Jednoducho, desiatky mačiek si tu žijú spokojne svoj mačací život, neuvedomujúc si, že sa všetky stali trvalou súčasťou českej kultúry.
Faustovská téma
Bolo už skoro desať hodín večer, keď sme zaklopali na okno malej chalúpky, strácajúcej sa v hustej hmle, ktorá nám poriadne skomplikovala cestu. Jitku a Oldřicha však nezvyklá hodina na interview nezaskočila. Okamžite nám aj sebe naliali poriadny štamperlík domácej pálenky a dymiac ako komíny začali spomínať, ako prepadli mačkám, ako začali spoločne maľovať a písať knihy a ako sa zrodil František PON. Neustále si skákali do reči, dopĺňali sa, takže sa ani nedalo odlíšiť, kto čo povedal. Najlepší dôkaz, že za roky spoločného súžitia naozaj zrástli v jednu bytosť.
Ako sa to všetko začalo? Na začiatku bola, ako inak, čierna mačka.
Jitka Baliharová pracovala v osemdesiatych rokoch v litografickej dielni, kde tá krásna mačka žila.
"Vedela to o sebe, takže si vždy sadla na biely papier a nechala sa obdivovať. Nečudo, že keď čakala mačiatka, začali sme s Oldom uvažovať, že si jedno vezmeme. Lenže do dielne chodili mnohí renomovaní maliari a tiež mali záujem. Urobil sa teda poradovník a na nás, samozrejme, mača nevyšlo. Povedali sme si však, že keď sme sa už raz pre mačku rozhodli, budeme ju mať. Bývali sme vtedy na Žižkove a tam sa dá všetko zohnať v krčme. Zašli sme do prvej krčmičky, kde nám ukázali na jedného opilca. Má vraj dve čierne mačky, Hurvínka a Máničku, ktoré práve majú mačiatka. Skutočne nás zaviedol do ponurého prízemného bytu, kde bola debnička plná mačiatok. Kým nám ju však ukázal, najprv si nás poriadne preklepol. Vyšetroval ako kádrovák, kde bývame, čo robíme, či jeme mäso. Svoje mačky predsa nedá nejakým nímandom."
Všetky mačence boli čierne, takže manželia siahli po prvom a vzali si ho domov. Keďže práve žili Bulgakovovým Majstrom a Margarétou, pomenovali ho Faust. Čoskoro však nastal problém. Jitka a Oldřich museli do práce a na cestu ich vyprevádzalo mačiatko žalostne nariekajúce pri dverách.
"Rozliehalo sa to po celom baraku. Nakoniec sme kúpili fľašku rumu a išli znova za pôvodným majiteľom, či mu ešte nejaké mačiatko nezostalo. A tak sme si domov priniesli Doktora. Náš problém to však nevyriešilo, len každé ráno mňaukali pri dverách mačky dve."
Ryšavec
Mačacia rodinka sa do roka rozrástla ešte o ryšavého Majstra.
"Raz, bola už pokročilá mrazivá jeseň, sme sa nadránom vracali z flámu. Ako to už býva, pre niečo sme sa pohádali, takže každý išiel po inej strane chodníka. Ja som išiel zrejme po tej správnej, lebo zrazu tam stálo ryšavé, špinavé mačiatko a dívalo sa na mňa. Čo iné som mohol urobiť, než ho zobrať?"
Mistříček, ako mu hovorili, ich vraj v prvom rade naučil poriadku. Veci, ktoré sa váľali na zemi, totiž okamžite ocikal. No najmä, na rozdiel od svojich pánov odhalil, že Faust aj Doktor sú slečny a napriek povere, že ryšavé kocúry sú neplodné, obom urobil mačiatka.
"Doktor mal len jedno, zato nám ho porodil v posteli rovno na hlavu. Faust si zase vybral pootvorenú zásuvku s dokladmi, takže všetky dôležité rodinné dokumenty máme od krvi."
Keďže rodina bola "premačkovaná", Doktorovo mača, ktoré sa narodilo o čosi skôr, Jitka a Oldřich darovali známym.
"Doktor však strašne smútil, nariekal, až to Faust rázne vyriešil. Vzal dve vlastné mačatá, nasťahoval ich do jedného rohu gauča a nahnal k nim Doktora a sám si ľahol k zvyšným dvom."
Pražský vyhnanec
Dnes sú už Doktor, Faust aj Majster v mačacom nebi, navždy sú však nesmrteľní vďaka knižkám a obrazom. Mimochodom, spoločné obrazy Jitky a Olda sa vraj zrodili z clivoty. Krátko po tom, čo si kúpili chalupu v Poněšiciach, zistili, že musia skončiť s neistým povolaním na voľnej nohe a rozhodli sa zamestnať.
"Lenže v okamihu, keď som v Prahe nastúpil do riadneho pracovného pomeru, prišla Jitka s veľmi jednoduchou myšlienkou. Keď sme doteraz prežili úplne bez platov, s jedným trvalým už iste vystačíme, a ona môže, aj keď jej bude istotne smutno, natrvalo zostať na dedine."
Jitka teda zostala v Poněšiciach obklopená mačkami. Vychutnávala si čaro vidieka, zbierala bylinky a huby a varila z nich liečivé elixíry a kreslila si herbár, kým Oldo odchádzal každý pondelok pred svitaním do Prahy a vracal sa v piatok neskoro v noci. Smutno bolo najmä jemu, a tak si v Prahe tiež začal maľovať.
"Namaľoval som svoj prvý obraz a priniesol ho na chalupu ukázať Jitke. Lenže Jituna, najmúdrejšia na svete, namiesto aby ma pochválila, povedala, že je to zlé a začala sa mi doňho montovať. Niečo domaľovala, potom som to zase premaľoval ja, a tak sme ten obraz prerábali, až to zrazu bolo ono. A odvtedy je to náš spôsob práce."
Zrod Františka PONa
Podobne to bolo s písaním. Jitka si o tom, čo s mačkami prežila, začala robiť poznámky, poviedky písal aj Oldo a raz na vernisáži sa o tom zmienili priateľke - novinárke. Tá ich vlastne nakopla - veď vy máte materiál na knižku. A vznikli knihy Kočky mluví ze spaní, neskôr Kočky to vědí líp a atypická kuchárka Kočkám chutná kaviár. Zrod spisovateľsko-maliarskej dvojice bol neoddiskutovateľný, problémom však bolo, ako sa podpisovať.
"Keď sme sa s Oldom vzali, ako Baliharová som už mala vo výtvarnom svete meno. Navyše som už dva razy rozvedená a nechcelo sa mi znovu sa premenovávať. Takže som si meno nechala. Nevadilo to, kým sme nezačali spoločne tvoriť. Podpisovať sa ako Baliharová - Přibík nám pripadalo ako u bláznov. Premýšľali sme nad pseudonym a keďže žijeme v Poněšiciach, rozhodli sme sa pre Poněšický. PON je skratka. A prečo František? Na tom sa dohadujeme dodnes - či je to podľa môjho otca, nášho kamaráta alebo mačiat, ktorým zvykneme jednotne hovoriť František. No najskôr to bude preto, že je to pekné meno."
o o o
Dnes si už František PON žije svojím životom. Píše a maľuje, má internetovú stránku a dostáva desiatky listov. Ľudia mu často píšu, aby portrétoval ich mačky, alebo sa mu chcú popýšiť fotkou mačacieho miláčika. Veľmi ho to teší, no nemá čas odpisovať. Chystá veľkú súbornú výstavu, práve dokončil ďalšiu knižku a plánuje napísať a namaľovať knižku pre deti. A to o sebe tvrdí, že nie je priveľmi pracovitý ani ambiciózny.
FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Ryšavému Zigmundovi je jedno, že sa stal knižným hrdinom. Dôležitejšia je pre neho plná miska a každodenná porcia nehy od jeho pánov.
Hoci František PON mačky predovšetkým maľuje, zakoketoval si aj so sochárstvom a vo dvore vytvoril zábradlie, ktorého oba konce strážia obrovské mačky z betónu.
