Kontroverzný nemecký anatóm Günter von Hagens je autorom techniky plastinácie, pri ktorej sa ľudské telá alebo ich časti napúšťajú najprv acetónom a potom silikónom, čím dostanú charakter pevného plastu a ostanú bez zápachu. Von Hagens sa považuje za vedca a umelca zároveň a výstavy jeho exponátov masovo navštevujú ľudia na celom svete. Hagens údajne využíva výlučne telá dobrovoľných darcov.
Smrťou sa nič nekončí. Tento výrok neplatí len v prípade, že veríte v posmrtný život. V každom tele sa totiž po smrti začnú odohrávať rôzne procesy a okrem toho, niektoré mŕtve telá majú zvláštny osud. Medzi najzaujímavejšie patrí ich použitie na vedecké účely.
Kto si neukradol, nemal
Nie vždy bolo získavanie tiel na vedecké a iné účely jednoduché. Niekde patrili pitvy k miestnej kultúre, inde museli lekári túžiaci po poznatkoch čakať na úzkoprofilových odsúdencov na trest smrti. Navyše, pitva mala neraz dehonestujúci nádych, pretože mohla byť súčasťou trestu. "Popraviť obesením a potom ešte aj vypitvať," píše sa v jednom dobovom rozsudku.
Pred stáročiami prekvital na niekoľkých miestach sveta čulý obchod s ukradnutými mŕtvolami. Americká publicistka Marry Roachová vo svojej knihe Stiff (Stuhnutý) s podtitulom Podivuhodný život nebožtíkov uvádza, že museli byť čerstvé. Chladiace zariadenia neboli, a tak sa telá kradli iba od októbra do marca, keď bolo trochu chladnejšie. Niektoré lekárske školy v osemnástom storočí nabádali svojich študentov, aby školné neplatili v hotovosti - ponúkali im, že namiesto toho môžu zadovážiť pár nebožtíkov.
Skúsenej partii vykrádačov hrobov trvalo kompletné vyhrabanie mŕtvoly iba hodinu. Nekopali po celej dĺžke tela, ale malou dierou sa prekopali až k rakve a telo potom vytiahli povrazom uviazaným okolo krku alebo v podpazuší. Na začiatku devätnásteho storočia sa len v Londýne živilo vykrádaním hrobov na plný úväzok (s polročnou dovolenkou k tomu) desať ľudí, ďalších dvesto to malo ako vedľajší zdroj príjmov.
Problémy s pitvami sa objavujú aj dnes. Mali ich napríklad afganskí študenti medicíny počas vlády Talibanu. Pred troma rokmi denník The New York Times priniesol rozhovor so študentom lekárskej fakulty v Kandaháre, ktorý sa musel rozhodnúť, či z hrobu vykope svoju milovanú starú mamu, aby sa so spolužiakmi mali na kom učiť. Islamisti totiž zakázali pitvanie akýchkoľvek tiel, znemožňoval im to svojský výklad posvätných textov.
Príliš živí nebožtíci
Nie vždy šlo len o neškodné kradnutie mŕtvych tiel, niektorí snaživci svojim nebožtíkom na druhý svet aj pomohli. Príkladom je írsky hostinský William Burke, ktorý v 30. rokoch 19. storočia zabil asi pätnásť ľudí. Nápad v ňom skrsol, keď jeden jeho zákazník zomrel v posteli. Keďže nenechal po sebe peniaze na zaplatenie strávených nocí, predal ho. Burke nakoniec odvisol na šibenici, čomu sa prizerali desaťtisíce ľudí. Súd síce neobžaloval anatóma, ktorý od neho čerstvé a zjavne zavraždené telá kupoval, krátko po súdnom procese však ľudia zobrali spravodlivosť do vlastných rúk a zlynčovali ho. Z Burkeho kostry sa stal exponát, ktorý ešte aj dnes nájdete na edinburskej Kráľovskej chirurgickej fakulte spolu s niekoľkými peňaženkami vyrobenými z jeho kože.
Zabíjanie kvôli telám na lekárske účely sa deje dodnes. V reportáži zverejnenej v roku 1986 v The Chicago Tribune sa píše, že najväčšia časť ľudských kostier dodávaná v tom období lekárskym fakultám po celom svete pochádzala z indického štátu Bihár. India vraj rok predtým tento vývoz zakázala, pretože sa ukázalo, že boli kvôli tomu unesené a zavraždené stovky detí, ktorých telá posielali do Kalkaty, kde z nich vyrábali exportných kostlivcov. Autor článku hovorí o čísle tisícpäťsto detí zavraždených mesačne.
Poučenie z rozkladu
Poznanie procesov rozkladu ľudského tela má význam aj pri práci polície. Na vypátranie vraha treba totiž často čo najpresnejšie určiť čas smrti obete násilného činu. Jeden z takýchto výskumov sa robí na americkej University of Tennessee. Neďaleko parkoviska tam nájdete ohradenú plochu, na ktorej sa rozkladá niekoľko desiatok tiel. Vedci na nich môžu detailne sledovať, čo sa deje s mŕtvym.
Enzýmy, ktoré sa nachádzajú v ľudskom tele počas života, sa začnú krátko po smrti prežierať bunkovými stenami, vďaka čomu sa dostáva von tekutina tvoriaca vnútro buniek. Do telesných otvorov - úst, očí, pohlavných orgánov, ale aj rán, nakladú muchy vajíčka, takže po pár dňoch sa to už pod kožou hemží larvami, ktoré milujú podkožný tuk.
Druhým štádiom je nafukovanie tela. Kým žijeme, baktérie v našom tele sa kŕmia tým, čo jeme, po smrti sa začnú živiť priamo našimi telami. Súčasťou metabolizmu baktérií je tvorba plynov, a keďže zvyčajne nemajú kadiaľ unikať, nafukujú telo.
Posledným štádiom je hniloba a rozklad. Ako prvé tým prejdú vnútorné orgány. V tele sa vytvára hustá tekutina, ktorá sa postupne vylieva do blízkeho okolia tela, takže kriminalisti môžu skúmaním pôdy prísť na to, či tam bolo telo až po určitom čase privlečené, alebo tam ležalo od začiatku. V závislosti od poveternostných a iných podmienok nemusí telo vždy skončiť podľa tohto scenára, môže byť napríklad prírodne mumifikované. Preto musia odborníci nasimulovať čo najviac pravdepodobných scenárov, na čo používajú telá dobrovoľných darcov.
Keď mŕtvi pomáhajú živým
Telá nebožtíkov prispeli k mnohým poznatkom, ktoré nám každodenne zachraňujú život. Okrem toho, že prispeli k väčšej účinnosti strelných zbraní, podieľali sa aj na humánnejších výskumoch. Mnoho z nich súviselo s automobilizmom - pri autonehodách prídu každoročne o život desaťtisíce ľudí.
V tomto prípade sú k dispozícii presné prepočty, koľko ľudí dokázal zachrániť jeden nebožtík použitý pri výskumoch. Vďaka takto získaným poznatkom dnes možno prežiť aj čelnú haváriu v stokilometrovej rýchlosti. Ako uvádza text publikovaný v The Journal of Trauma, každé pokusné telo použité pri testovaní airbagov zachránilo v priemere 147 ľudí pred smrteľnými zraneniami hlavy, každá hlava pokusného nebožtíka vrazená do čelného skla zachránila pred podobnými zraneniami 67 ľudí.
Práve čelné sklo dobre ilustruje prínos takýchto pokusov. Prvé autá ho ani nemali, ďalšie typy používali bežné sklo, takže cestujúci pri haváriách prerazili hlavami do neho dieru a pri odhodení späť si na ostrých hranách podrezali hrdlá. Ďalšie sklá sa už týmto spôsobom nerozbíjali, príliš prudký náraz lebky do skla však môže vážne poškodiť mozog, takže postupne sa vyvinulo čo najmenej nebezpečné sklo.
Lietanie na vlastné riziko
Mŕtve ľudské telá slúžia niekedy ako jediná záchytná stopa, ako vypátrať, čo sa stalo pri leteckých a iných haváriách. Ak sa podarí zozbierať čo najviac tiel a častí tiel pasažierov a zistiť, ako sedeli, pomáha to pri rekonštrukcii toho, čo sa mohlo stať. Každé telo nesie na sebe isté poranenia (veľkú výpovednú hodnotu majú aj kusy tiel roztrhaných výbuchom), na základe čoho sa dá určiť, či vybuchol zásobník s palivom, či bolo lietadlo zostrelené strelou, alebo došlo k inej komplikácii. Takéto vyšetrovania pomáhajú predovšetkým v prípade technických porúch predvídať podobné udalosti a chrániť životy iných cestujúcich.
Letecká doprava by dnes mohla byť o niečo bezpečnejšia, keby sa zmenil prístup veľkých leteckých spoločností. Podľa istého leteckého odborníka je potenciálna šanca na prežitie leteckej havárie (väčšinou k nim dochádza krátko po štarte a pri pristávaní) okolo 80 až 85 percent. To by sa však museli ľudia pokojne evakuovať a aspoň polovica únikových východov by sa mala dať otvoriť. V skutočnosti dochádza k boju o život, v ktorom zvyčajne vyhrávajú fyzicky silnejší muži. Letecké spoločnosti však nenamontujú viac únikových východov, pretože by tak prišli o niekoľko sedadiel a tým aj o príjmy.
Rovnako odmietajú plošné namontovanie airbagov (pomáhajú tomu, aby ste si pri náraze nezlomili nohy a aby ste sa mohli aspoň doplaziť k únikovému východu), pretože by to bolo príliš drahé. V Spojených štátoch vyčíslili poistnú cenu ľudského života na 2,7 milióna dolárov a letecké spoločnosti si ľahko prepočítali, koľko ich stoja havárie a koľko by ich stálo plošné zvyšovanie bezpečnosti. Riskovať život vlastných zákazníkov sa v tomto prípade oplatí viac, než ho ochraňovať, a všetky vynálezy otestované aj za nezištnej pomoci mŕtvych sú nanič. Jedinou oporou je v tomto prípade štatistika, podľa ktorej sa pri lietaní až tak často nezomiera, a cestovanie vzduchom je napriek správam o tragických haváriách čoraz bezpečnejšie.
Kuriozity zo "života" nebožtíkov
Posmrtné erekcie na pitevnom stole
Niektorí mladší študenti medicíny sú prekvapení, keď sa im do rúk pri prvej pitve dostane mužské telo s nezvyčajne veľkým penisom. Nejde o anomáliu, väčšinou to spôsobuje balzamovacia tekutina spomaľujúca rozklad tela, ktorá je napumpovaná do žíl. Dostane sa teda aj do penisu. Nezvyčajne veľké môžu byť aj ich semenníky, predovšetkým v štádiu rozkladu, keď telo puchne. Práve na genitáliách je totiž veľká koncentrácia baktérií spôsobujúcich tento zväčšujúci efekt.
Erotické zážitky s transplantovaným srdcom
U ľudí, ktorí dostali tranplantované srdce od nedávno zosnulého darcu, sa pomerne často objavujú predstavy, že sa na nich preniesli jeho charakterové vlastnosti či časť spomienok. Zvyčajne ide o mylné fantázie. Najmä u mnohých mužov je pozoruhodné, že sa u nich objaví nečakaný záujem o sex. Jeden pacient bol posledných sedem rokov pred operáciou impotentný, po zákroku sa však pred sestričkami predvádzal svojou erekciou. Muži si predstavujú, že ich darca bol výnimočný samec s veľkou sexuálnou reputáciou, a im nezostáva nič iné, než pokračovať v jeho diele.
Liečenie epilepsie
Ľudia radi pripisovali niektorým častiam mŕtvych tiel liečivé účinky. Napríklad na reumatizmus údajne zázračne pôsobil ľudský tuk. Čerstvá krv zabitých gladiátorov mala zasa pomáhať pri epilepsii, musela sa však použiť prv, než vychladla. Epilepsie sa vo všeobecnosti týka celá séria čudesných liečebných metód - pomáhať mal aj destilovaný extrakt z ľudskej lebky, vysušené ľudské srdce, rozžutý kus múmie, chlapčenský moč, myšacie, husacie a konské exkrementy, arzén či olej z treščej pečene.
Hryzúce hlavy spod gilotíny
Súčasťou histórie transplantácie ľudskej hlavy sú rané pokusy s tým, ako dlho sa po sťatí hlavy zachováva vedomie. Hoci ide iba o niekoľko sekúnd, fantázia niektorých tvorcov nepoznala hranice. Spisovateľ Alexander Dumas spochybnil, že by gilotínované hlavy boli mŕtve. "Vidím, že ste nikdy nevideli kôš, v ktorom sú všetky pohromade. Nikdy ste nevideli, ako krútia očami a hryzú a škrípu zubami ešte dobrých päť minút po poprave."
Pri automobilových crash testoch sa bežne používajú figuríny. S mŕtvymi telami dobrovoľných darcov sa havária dá nasimulovať realistickejšie. Mŕtvi takto pomáhajú živým.
Autor: JÁN GREGOR
