Na rozhovor s hudobným skladateľom PETROM ZAGAROM sme si museli počkať. Keď sme ho oslovili, práve dokončoval hudbu k pôvodnému baletu Sen noci svätojánskej, ktorý mal včera premiéru na scéne Slovenského národného divadla.

Ako sa umelec dokáže vyrovnať s tým, že do určitého termínu musí niečo skomponovať?

Neviem, ako to robia iní tvorcovia, ale pre mňa je komponovanie na objednávku súčasťou života. Obyčajne je to spojené s koncertom či premiérou, kde je dátum vopred daný, takže mám vždy nad sebou bič, čo ma poháňa. Niekedy mi to spôsobuje prevádzkové problémy, ale nie je to nič neprekonateľné. Pri tvorbe sa často pohrávam, zvažujem, škrtám, dopĺňam, alebo začínam odznovu - nedá sa však donekonečna len tak meditovať. Keď ma čas pritlačí, musím sa rozhodnúť a proces ukončiť.

Dá sa invencia načasovať?

Áno aj nie. Keď nekomponujem, alebo intenzívne nad tým nerozmýšľam, invencia nemusí prísť. K inšpirácii sa dostávam skôr cez prácu. Keď si sadnem k písaniu, hľadám tému, vždy sa niečo, aj keď možno nie na prvý raz, podarí. Je pravdepodobné, že ak od rána pracujem, na konci dňa je na notovom papieri niečo zapísané.

Pred troma rokmi mal v SND premiéru pôvodný balet Rasputin, o rok neskôr Caligula. Oba čerpali z historických udalostí. Vy sa chystáte roztancovať shakespearovské príbehy. Kto prišiel s touto ponukou?

Oslovil ma šéf Baletu SND Emil Bartko. Scenár a choreografiu k baletu Sen noci svätojánskej vytvoril švajčiarsky choreograf Etienne Frey. Už po prvom stretnutí, na ktorom mi Shakespearov titul predstavil v adaptácii na tanec, som vedel, že si porozumieme. Pristupovali sme k sebe ako partneri. Takmer vo všetkom mi nechal voľnú ruku. Schematické libreto s orientačnou minutážou bolo pre mňa vodidlom. Povedali sme si len hrubé obrysy, minutáž, charakter hudby, či má byť hudba pohyblivá, komická, vznešená, rýchla, pomalá... a podľa toho už choreograf tvoril pohyby a kroky. Väčšinou rešpektoval to, čo som hudobne stvárnil, nechal sa mojou hudbou viesť, čakal, čo skomponujem a až potom vytváral choreografiu. Trvalo nám to skoro tri mesiace.

Škriatok Puk zo Sna noci svätojánskej sa lúči slovami: My, tône z bájneho lesa, ak niekoho dotkneme sa, nuž si pomyslíme len, že sme boli iba sen. Majú rozprávkové postavy čo povedať dnešku?

Áno. Prostredníctvom alegórie, inotaju, náznaku či metafory dokážu rozprávkové postavy niekedy človeka priviesť na istú myšlienku a pohnúť jeho srdcom, pretože v rozprávke a v nadprirodzenom svete sú odkazy skryté v symboloch, ktoré môžu byť účinnejšie než realita.

Na čo myslíte, keď počujete znieť svoju hudbu v divadle či v koncertnej sieni?

Je to sviatočný pocit, aj keď plný nervozity.

Keď zadáte skladbu hudobníkom, zasahujete do ich interpretácie?

Ak nerozumejú frázovaniu, tak áno. Vždy sa však snažím uhádnuť mieru, kedy zasiahnuť. Hudba je jedinečná v tom, že ju síce možno zapísať do nôt, ale veľa parametrov hudby, napríklad malé zmeny tempa a dynamiky, sa nedá zapísať. Dobrý interpret to pochopí. Ak hrá po svojom, ale v logike hudby, nechám mu voľnosť. Všetci nemôžu hrať rovnako.

Máte odskúšaných hudobníkov, ktorým bez obáv zveríte svoju skladbu?

Mám hudobníkov, ktorí majú podobné cítenie ako ja. Väčšinou sú to moji rovesníci a bývalí spolužiaci z VŠMU. Ale píšem skladby aj pre hudobníkov, ktorých vôbec nepoznám.

Väčšina vašich skorších skladieb trvá iba niekoľko minút. Podľa vás to bol dôsledok toho, že žijeme v "trojminútovej" kultúre. Čo sa odvtedy zmenilo, že vás očarili veľké formy, ako je hudba k baletu?

Hudba k baletu Sen noci svätojánskej je naozaj moja najrozsiahlejšia forma, je to asi sto minút hudby. Splnil som si záväzok, že sa pustím do komponovania dlhších skladieb. Veľké formy ma zaujímajú celkom svojskými kompozičnými problémami. Treba pri nich zvládnuť rozvrhnutie hudobného materiálu v čase, ktorý plynie inak než v reálnom živote.

Pre aké nástrojové zoskupenie najradšej komponujete?

Asi najradšej pre sláčikový orchester. Hoci na husliach neviem hrať, sláčikové nástroje mi najviac prirástli k srdcu. Techniku hry mám do istej miery preštudovanú, ale každou skladbou sa o nej niečo nové naučím. Aj keď som klavirista, pred klavírom mám veľkú úctu a pre klavír som nenapísal žiadnu väčšiu sólovú skladbu. Bojím sa, že to bude poznačené mojimi vzormi. Orchester je pre mňa zaujímavé médium. Je to vysoká škola skladby, lebo okrem tvorby samotnej hudby vstupuje do hry aj inštrumentácia, a to je jedinečná disciplína. Sama osebe je skladbou, lebo všetko to, ako orchester znie, ako sa vyvážia nástrojové skupiny, aké nástroje sa spolu kombinujú, prispieva k charakteru skladby. Preto mám rád komponovanie pre orchester.

Je na Slovensku záujem o vážnu hudbu?

Je tu relatívne málo ľudí, ktorí sa o vážnu hudbu zaujímajú. Nedá sa to však zovšeobecniť. Vo väčších mestách je väčší záujem ako na vidieku, zvlášť o opery, vokálnu či organovú hudbu. Menší záujem je o komornú hudbu. Ak vystúpi orchester so zborom, je to záruka, že aj veľká koncertná sieň bude vypredaná. Môže však prísť aj najslávnejšie svetové sláčikové kvarteto a nevypredá sa ani Moyzesova sieň s kapacitou zhruba dvesto miest.

Dá sa z komponovania vážnej hudby vyžiť, keďže to nie je masová ani zisková záležitosť?

Komponovaním vážnej hudby sa uživí len malé percento skladateľov, tak je to na celom svete. Aby sa uživili, učia alebo píšu úžitkovú a reklamnú hudbu, ktorá je podstatne lepšie honorovaná, respektíve je po nej väčší dopyt. Ja hudbu pre reklamu nekomponujem, no dostávam ponuky písať hudbu pre divadlo. Popri komponovaní hudby vydávam noty, redigujem knihy o hudbe, prekladám, v televízii moderujem magazín o hudbe a kultúre.

Čo znamená byť v súčasnosti skladateľom vážnej hudby?

Znamená to stáť jednou nohou mimo spoločenského prúdu a zároveň pozorovať, ako ten prúd plynie. Písať vážnu hudbu je samotárska činnosť. Nedá sa to robiť tímovo, ani vo dvojici. Posledné tri mesiace som musel odmietať všetky pozvánky a priateľské posedenia. Aj som sa bál, že na mňa všetci zanevrú. Skladateľ je samotár, ale v deň premiéry prežíva krásne chvíle, najmä vtedy, ak dostane na skladbu priaznivé ohlasy. To je motivácia tvoriť ďalej.

Ako komponujete? Pri klavíri alebo využívate elektroniku a počítač?

V zásade nepotrebujem pri práci elektroniku a počítač. Keby tieto vymoženosti neexistovali, moja hudba by bola taká istá. Počítač však používam na napísanie čistopisu partitúry a na vyrobenie partov pre jednotlivých hráčov. Je to mechanická a časovo náročná práca a počítač veľkú časť tejto driny odstraňuje. V prípade Sna noci svätojánskej som však využil aj tú možnosť, že počítač dokáže napísanú partitúru zahrať a znie to dosť podobne ako skutočný orchester. Na túto počítačovú verziu baletu potom choreograf staval svoju choreografiu.

Za scénickú hudbu k Čechovovým jednoaktovkám Pytačky a Medveď ste získali divadelné ocenenie Dosky. Myslíte si, že scénická hudba umocní cítenie divákov a vyprovokuje hercov k lepšiemu výkonu?

Hudba v divadle umocňuje určitú atmosféru. Ak neruší atmosféru divadelnej hry a zapadne do predstavenia, je pomôckou pre herca i diváka.

Veľká časť vašej tvorby je venovaná sólovému hlasu a vokálnym súborom. Čím vás ľudský hlas inšpiruje?

Hlas je jedným z najzákladnejších prejavov človeka. Je to vlastne aj najstarší hudobný nástroj, vyžaruje z neho ľudskosť. Nekomponujem pre elektronické nástroje, lebo sú pre mňa príliš chladné a neosobné. Opak toho, čo nemám rád na elektrických nástrojoch, stelesňuje ľudský hlas. Dá sa ním vyjadriť viac ako na niektorých klasických hudobných nástrojoch. Pre mňa znamená hlas kontakt s človekom.

Hrali a komponovali ste pre divadlo Stoka, spolupracujete so skupinou Požoň sentimentál. Je to odľahčenie od vážnej hudby?

Odľahčenie nie je to správne slovo. Je to akýsi protipól alebo iný variant existencie. Ak sedím doma hodiny a dni pri komponovaní vážnej skladby, tvorba pre Požoň sentimentál túto vážnosť kompenzuje. Je to akási intelektuálna recesia, pohrávanie sa s inými myšlienkovými pochodmi. Je to pre mňa určitá psychohygiena. Aj účinkovanie v Stoke som mal rád. Boli to herecké výkony založené na inom princípe než v profesionálnom divadle.

Na ktorú svoju skladbu ste najviac hrdý?

Na skladbu Apocalypsis Iohannis pre dva hlasy, zbor a sláčikový orchester. Keď ju s odstupom času počujem, veľa pasáží mi znie tak, ako keby som to ani neskomponoval ja. Väčšinou som totiž k svojim skladbám kritický.

Čím je pre vás hudba príťažlivá?

Hudba sa nevyjadruje slovami ani obrazom, a pritom hovorí veľa, vyjadruje dokonca aj to, čo nevieme slovami opísať. Hudba sa stala stredobodom môjho života, hoci mám stále pocit, že jej nevenujem dostatok času. Rozhodol som sa pre ňu v čase, keď som sa mohol rozhodnúť aj pre inú kariéru a inú profesiu. Zvíťazila však hudba. Neľutujem.

FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ