Figarova svadba patrí k interpretačne najnáročnejším operám. Vystihnúť jej pulzáciu, odlíšiť láskavý humor od ironického, úsmev od zosmiešnenia patrí k veľkým úlohám režiséra. Dirigent by zasa mal dať tejto opere štýlovosť, napätie a pôvab. Figarova svadba je opera o medziľudských vzťahoch, ich hlavnou črtou je erotika - nie však ako moderný alebo postmoderný komerčný produkt, ale ako rokokovo hravá, galantná a vždy predovšetkým ľudská záležitosť.
Od každej inscenácie Figarovej svadby v Prahe sa očakáva čosi výnimočné. Veď práve v tomto meste nastúpilo toto dielo svoju úspešnú cestu celým operným svetom. „Moji Pražania mi rozumejú,“ povedal Mozart. Čo by asi hovoril dnes?
Dvestošestnásť rokov po prvom uvedení v Prahe by sa v tomto meste stretol s inscenáciou, ktorej hudobné naštudovanie uľpievalo v akejsi „globalizovanej“ zvukovosti. Bolo síce korektné, ale iba akademicky (zbytočné intonačné a rytmické nepresnosti v sekcii dychových nástrojov), bez napätia, espritu, erotického náboja, vtipu a pointovania hudobných myšlienok. Stretol by sa s réžiou, ktorá namiesto budovania jemných, delikátnych vzťahov, sem-tam s nádychom eroticky pikantnej príchute vnáša na scénu nemiestne žartíky a anorganické aktualizácie.
Herci sa tu a tam pokúsili o galantné gesto súvisiace s pohybovou kultúrou 18. storočia, ale vždy rýchlo prešli do modernej hystérie, ktorá mala prikryť rozpaky, no v podstate mala za následok pravý opak. Ani scéna kombinujúca klasicistické a moderné architektonické prvky, miestami akoby na študentskom divadelnom predstavení, a kostýmy tvarovo vychádzajúce z klasicizmu, ale farebne ho negujúce, neprispeli výrazne k oživeniu a ozvláštneniu inscenácie.
O výkonoch predstaviteľov hlavných úloh možno povedať, že boli pripravené, ale tiež boli bez väčšieho vzletu a bez umeleckého nadhľadu, ktorý dotvára detaily a pomocou nich dáva dielu výraznú estetiku. Medzi Martinom Malachovským (Figaro) a Martinom Babjakom (Gróf) akoby neboli nijaké sociálne rozdiely - na javisku vystupujú ako dvaja rozšantení kamaráti, nie ako pán a sluha. Spevácky by Malachovský potreboval väčšiu mäkkosť, a obaja presvedčivejšiu štýlovosť.
Zuzanka Simony Houdovej-Šaturovej mala dosť úzku paletu výrazu i hlasovej farby, u Grófky Heleny Kaupovej zaznamenávame zbytočne romantizujúce vibráto, pre Mozarta nevhodné. Jana Štefáčková ako Cherubín síce presvedčivo zvládla nohavicovú rolu, ale spevácky jej nebolo rozumieť takmer ani slovo. V oblasti priemeru sa pohybovali aj vedľajšie úlohy.
Inscenácia Figarovej svadby bola posledná réžia Josefa Průdka vo funkcii šéfa opery Národného divadla Praha.
Autor: KAREL HAUGVIC(Autor je hudobný publicista)
