FOTO - ASFK
Utópia: Najviac ľudí žije v Číne (Folk flest bor i Kina) l Nórsko l 2002 l 82 min l Réžia: Thomas Robsahm, Martin Asphaug, Arild Fröhlich, Sara Johnsen, Magnus Martens, Hans Petter Moland, Terje Rangnes, Ingebjorg Torgersen, Morten Tyldum l Hrajú: Ingar Helge Gimle, Kim Haugen, Trond Hovik a ďalší l Premiéra v SR: 12. januára
Ak majú teraz Nóri po škole alebo po robote, zrejme už vzali lyže, sánky alebo boby a vyrazili do najbližšieho lesa. Zostanú do večera a potom sa s veselou vravou vrátia do svojich domčekov z nafarbeného dreva.
Zdalo by sa nám, že ich dni plynú úplne bezstarostne a pokojne. Samozrejme, že neplynú, ale nie je veľa toho, čo by ich v bežnom dni vzrušovalo. Keď sú voľby, v kamarátskom rozhovore zvrtnú reč na politiku - a zdržia sa pri nej minútku, dve.
Aká vážna vec politika je, ako ju Nóri prežívajú a ako si ju vysvetľujú, o tom vie dosť Lasse, predavač na malej benzínovej pumpe. Stojí vonku, vyprevádza autá a od jedného zákazníka počuje: "Asi budem voliť pravicu. Hoyreorienter. Páči sa mi to slovo."
Lasse ticho pozoruje, skoro vôbec nerozpráva. A predsa je nositeľom príbehu ôsmich poviedok, ktoré napísali šiesti scenáristi a nakrútili deviati režiséri. V každej z nich vidí niečo iné - iný kúsok z toho, čo by mohlo reprezentovať nórsku spoločnosť. Podľa toho, kto sa na jeho pumpe práve zastaví. Jedna epizódka pripomína kresťanských demokratov, druhá socialistov, tretia extrémnu ľavicu.
Ani jedna strana nezostane neokomentovaná, autori zaútočili na každú, ale len tak jemne, zhovievavo, výsmech a výčitky sú dômyselne a vtipne zašifrované. Niekedy odkazujú na politický program, inokedy na to, aké nezmysly si z nich ľudia dokážu vyvodiť. Zúrivá workoholička z reklamnej agentúry je po menšom úraze schopná náhle oceniť čaro pokojného rodinného života na vidieku, dve lesbičky zas ukradnú rumunského chlapčeka, presvedčené, že ho vytrhnú z biedy a naplnia tak ideály kresťanskej lásky.
A keď malé slepé dievča pohotovo nachádza jeden argument za druhým, prečo je zbytočné posielať peniaze deťom do Afriky, absurdita vrcholí.
Vánok surrealizmu podporuje aj nezvyčajný filmový čas. Pre ten, čo plynie na benzínovej stanici, neplatia fyzikálne pravidlá. Dni sa striedajú, Lasse starne, ale niektoré veci a epizódne postavy zostávajú stále na svojom mieste. Vnímanie príbehu to vôbec nenaruší. Neprekáža ani to, že nepoznáme nórsky politický folklór, že veľa detailov a narážok pre nás zostane skrytých.
Lebo kľúčom k odkazu je Lasse. A jeho domáca dielňa, kde si každý večer nerušene skladá kúsky vzácneho plechu a pracuje na svojom veľkom sne. Nórski filmári sa nám aj v jeho mene prihovárajú nezvyčajne úprimne, a je to veľmi príjemné a nádejné rozprávanie.
