stne nepohol z miesta. Vlani zašiel prvú päťdesiatku v živote v Dudinciach tesne pod 4:10 h, na majstrovstvách Slovenska 1999 skončil tretí na 20 km. Najlepší Spišiakov čas uplynulého roku na kratšej chodeckej trati 1:28:12 tiež nič nehovorí. Maťo žiadal od veliteľov z armádneho strediska krátky čas „na polepšenie sa“, presne do 24. marca 2001, keď sa v Dudinciach pochodoval dvadsiaty ročník európsky známej päťdesiatky, ktorá bola zároveň majstrovstvami Slovenska. Vysoký čiernovlasý mládenec skončil druhý za Maďarom Urbanikom, stal sa majstrom republiky, výkonom 3:54:24 h splnil limit na augustové majstrovstvá sveta (3:56:00 h) v Edmontone ako prvý slovenský atlét. Zlepšenie ako hrom, v čase vyše štvrťhodina, v dĺžke približne tri a pol kilometra. „Nôž na krku“ vie niekedy pôsobiť mobilizujúco, hoci v Spišiakovom prípade nie je pointa v hrozbách.
Spolu so svojimi rovesníkmi z Dukly Milošom Bátovským a Martinom Pupišom opäť absolvoval vysokohorské sústredenie v Mexiku. „Oni na ňom boli už predvlani, pred rokom šliapali vo vysokohorskej Bolívii, čiže nič nové. Nová je ale Maťova filozofia k športu. Funkčné, somatické, technické vybavenie mal. Museli sme pracovať na psychike. Spišiaka sužovali obavy z veľkých záťaží a nemal celkom dôveru v môj tréningový model. Teraz sa zverenci vrátili z Mexika a hlásili mi, že o čosi prekročili parametre v objemoch aj intenzite,“ hovoril Juraj Benčík, Spišiakov tréner od roku 1997. Cenný poznatok – trojica mladíkov trénovala v Toluke s mexickou reprezentáciou ctižiadostivo, tvrdo aj navyše, hoci bola bez „dozoru“. Ani náznak „rekreačných“ úľav. Do jedného ide o študentov banskobystrickej pedagogickej fakulty. Spišiak končí bakalárske štúdium a chce pokračovať.
„S trénerom Benčíkom sme našli spoločnú reč i cestu. Počas piatich mesiacov tvrdej prípravy som bol iba týždeň ľahšie chorý. Dnes bolo akurátne počasie, zvládol som občerstvovanie. Všetko dohromady znamená vydarené preteky. Pociťujem eufóriu. Mohla aj nebyť – šport je o tom. Nechcem nič preceniť. V októbri 2000 som si myslel, že je koniec, dnes tu robíte so mnou rozhovory,“ zamýšľal sa rozhľadený atlét, odchovanec nitrianskeho trénera Petra Mečiara, ktorý pod Zoborom stále trávi najviac času. Matej chcel ďakovať všetkým, ale nemenoval, aby niekoho nevynechal. No Juraj Benčík spomenul jeho rodičov. „Maťov otec Miroslav sa ako manažér firmy stará o chôdzu v širšom rozmere než len o synovo napredovanie. Pomáha napríklad pri vybavovaní sústredení. Mama tentoraz na fanúšikovskom chodníčku pri trati pre chorobu chýbala. Syn iste šliapal aj pre ňu. Spišiakova priateľka Katarína je tiež atlétka. Prekážkarka, ktorá už trénuje žiakov. Je to výborný vzťah, lebo Maťova slečna chápe nutnosť odlúčenia.“
Tréner považuje svojho zverenca stále za chodca na dvadsať kilometrov. Dubnický šampionát o tri týždne na tejto trati ale zrejme vynechá. „Je priskoro o tom uvažovať, organizmus po päťdesiatke potrebuje oddych. Spišiak nepôjde ani májový Európsky pohár v Dudinciach. Dvoje pretekov na 50 km za rok v jeho veku bohato stačia. Tieto druhé budú v Edmontone. Hovoriť o cieľoch je tiež predčasné. Čaká nás dlhá cesta. Oveľa múdrejší budeme pred aténskou olympiádou 2004,“ hovorili nezávisle zhodne Spišiak a Benčík. Ľudia, čo našli spoločnú reč.
PETER FUKATSCH
