Po príchode Matušoviča som zistil, že v Sparte Praha už so mnou nerátajú. Rozhodol som sa odísť. Prišlo to zo dňa na deň. Nerátal som s tým. Aj preto som do Turecka odchádzal dva dni pred koncom prestupového obdobia. Ani som nevedel, do čoho idem. Ponúkli mi výhodnú trojročnú zmluvu, nasľubovali modré z neba.

Bez rodiny som si ťažko zvykal. Ocitol som sa v úplne inom prostredí. Medzi ľuďmi, ktorí majú odlišné myslenie, než je európske. Nik nevedel po anglicky či nemecky. Ešteže boli v mužstve Česi Erich Brabec s Tomášom Pešírom. Znamenali pre mňa jediný spôsob komunikácie. I trávenie voľného času v hoteli. Požičiavali mi filmy, občas sme spolu debatovali. Inak všetok voľný čas som presedel v izbe pri internete či v rámci jedinej možnej rehabilitácie preplával v bazéne. Málokedy som vytiahol päty do mesta. Vládne tam ťažký život. Nemal som strach, ľudia hráčov poznali, lenže pocit z videnej biedy mi nepridával na pohode.

Navyše, mal som smolu. Krátko po príchode prišlo zranenie kolena. Operácia bola nutná. Trval som na zákroku v Prahe u môjho známeho lekára. Turci o tom nechceli ani počuť. Vraj nemocnica v Istanbule alebo nič. Nesúhlasil som. Bolo by to riziko. Hrávať som nemohol. Stihol som tri zápasy. Možno aj preto neprišla prvá výplata. Horšie však bolo, keď za ňou druhá a ani tretia. Nielen mne. Veľmi rýchlo mi bolo jasné, že tam dlho nevydržím. Mohol som podať žalobu na Európsku futbalovú federáciu za nevyplatenie trojmesačnej mzdy. Podobných sťažností však vraj UEFA eviduje okolo tritisíc!

Oznámil som vedeniu klubu, že chcem predčasne rozviazať kontrakt. Súhlasili. Pod jedinou podmienkou - že sa dobrovoľne vzdám spomínaných troch výplat. Prikývol som. Ochotne a rád. Keby sa tento problém vyskytol v ktorejkoľvek inej krajine, nemal by z mojej strany takýto koniec. Lenže ja som sa tešil na odchod domov. Brabec s Pešírom dohrali sezónu. Kayserispor sa zachránil v prvej lige, oboch však vyhodili, hoci mali tiež zmluvy na tri roky. Dodnes im dlhujú peniaze. Pritom Pešír bol najlepším strelcom mužstva.

Česi mi vraveli, že po poslednom, rozhodujúcom zápase prišli do kabíny funkcionári a z vreca vysypali na zem kilá tureckých lír so slovami: 'To je za záchranu.' V Elazigspore bol napríklad brankár Miro König. Zhodli sme sa. Ani on to vraj nemal jednoduché. Bolo to päť najťažších mesiacov mojej kariéry. Na dovolenku, to áno. Ale do tureckého futbalu už nikdy!

(mb)