 Obrázok ako zo začiatku minulého storočia - ručne ovládané závory pri Čerhove. FOTO PRE SME - AUTORKA |
V malom domčeku vedľa železničnej trate na okraji Čerhova v Trebišovskom okrese zazvoní telefón. Po štyroch tónoch zmĺkne, mladá žena odistí kľúčom poistku závor nad stolom, vyjde ku kolesu vedľa domčeka a ručne závory zavrie. Vráti sa do domčeka, a kým vlak prejde, zavolá do ďalšej stanice a po dvoch tónoch zloží. Keď vlak asi so 40 vagónmi prejde, vráti sa k závorám a točí kolesom opačne. Je jednou z posledných "majsteriek" zanikajúceho remesla závorár.
"Predtým som robila na železnici v Čiernej nad Tisou, kde aj bývam, moje miesto však zrušili - sem dochádzam každý deň autobusom už dva roky. Predtým tu bol nejaký starší pán, ale už odišiel do dôchodku," hovorí s úsmevom Sylvia Jaščegová. "Tu sme vedľa seba tri takéto stanice - jedna je v Michaľanoch, druhá tu a tretia v Malej Tŕni. O prechode vlakov sa navzájom informujeme telefónom - keď mi štyrikrát zazvoní, viem, že pôjde vlak a stiahnem závory. Hneď potom dávam dvomi zvoneniami signál do Malej Tŕne." Robota nie je ťažká, uznávam, že v treťom tisícročí už nemá celkom svoje opodstatnenie. "Ale ja som rada, že mám aspoň takúto robotu. Keď to tu zmodernizujú, prídem o ňu."
Denne spomínaný postup absolvuje asi 30-krát, zvykla si však. "Možno to vyzerá ťažko, ale kľuka sa krúti ľahko, chodia ju premazávať. Len párkrát sa stalo, že sa zasekla a autá museli čakať." Neprekáža jej mráz ani dážď, priznáva, že najhoršia na práci závorára je samota. "Občas ma tu boli pozrieť deti, ale už sú veľké a neláka ich to. Väčšinou som tu celé dni sama a medzi dvíhaním závor počúvam rádio a lúštim krížovky."
Starodávne závory sú na vedľajších tratiach
Hovorkyňa železníc Kornélia Blašková povedala, že na Slovensku je ešte 124 železničných priecestí s mechanickým ovládaním, ďalších 2237 je vybavených svetelnou signalizáciou či výstražným krížom. "Pri každom mechanicky ovládanom je asi päť ľudí, ktorí sa menia v 12-hodinových zmenách. Samozrejme, fyzicky je tam stále len jeden."
Starodávne závory zostali najmä na vedľajších tratiach, kde nie je veľká frekvencia vlakov. "Niektoré majú aj okolo 100 rokov." Dnes je už tieto archívne kúsky veľmi ťažké udržiavať, väčšina náhradných dielcov sa nedá zohnať. "Závorárstvo kedysi neodmysliteľne patrilo k železničiarskemu remeslu, ktoré je spojené s množstvom tradícií. Často sa mu venovali celé rodiny aj niekoľko generácií." Rekordom sa môže pochváliť manželský pár, ktorý pri závorách prežil 30 rokov. "Obsluhovali závory v Pezinku, už sú však v dôchodku."
Blašková hovorí, že zabezpečovacie zariadenia na priecestiach sa postupne modernizujú alebo úplne odstraňujú. Moderným spôsobom riešenia sú mimoúrovňové križovania. "Cieľom je znížiť nehodovosť na priecestiach."
