Čo sa mi stalo? Pri behu na autobus sa mi podvrtla noha. Stalo sa mi to už veľakrát, no bolesť, ktorú mi to spôsobilo tentoraz, bola neporovnateľná. Stále som sa však domnieval, že o hodinku-dve to už nebudem vôbec cítiť. Keď bolesť do rána neustúpila, rozhodol som sa zájsť do nemocnice. Nazdával som sa, že vo Fakultnej nemocnici v Košiciach sú väčší odborníci než v lokálnej nemocnici (v mojom prípade poliklinika Sever, s ktorou vôbec nemám dobré skúsenosti), a tak som sa tam s nádejou na skoré zbavenie bolesti vydal.

Aké to bolo v ambulancii? Po príchode do čakárne traumatológie som mal veľmi dobrý pocit. Počítal som s tým, že sa naplní význam slova "čakáreň", teda že sa tam poriadne načakám, pretože je tu všade veľa ľadu, čiže aj veľa úrazov. Sedeli tam však okrem mňa len dvaja čakatelia. Obavy sa ma začali zmocňovať, až keď 20 minút nikto nevyšiel z ambulancie. (Môj stupeň nahnevanosti - 10 % - nemám veľký problém čakať...)

Po odovzdaní zdravotnej kartičky som si ešte chvíľu odčakal... Samozrejme, vypočul som si, že som mal ísť do lokálnej polikliniky. Po vstupe do ordinácie sa ma sestrička spýtala, čo ma bolí, povedal som jej, že pravý členok Ona mi následne vypísala kartičku, ktorú mám so sebou zobrať na röntgen. Celá táto procedúra v ordinácii trvala asi 20 sekúnd... Aha. Tak na to som čakal vyše pol hodiny so skutočne veľkými bolesťami... Pri odchode ma sestrička upozornila, že röntgen na ich oddelení je pokazený a že musím ísť na druhé poschodie. (Môj stupeň nahnevanosti - 20 % - čakal som, že čakám na niečo, na čo treba tak dlho čakať...)

"Plný elánu" som dokrivkal k výťahu, o ktorom som, keď prišiel, zistil, že funguje len na identifikačnú kartu! A tak som sa ešte stále bez určenia diagnózy vydal ku schodisku. Nebudem vám opisovať pocity, ktoré to sprevádzali. Neskôr som sa dozvedel, že mám v nohe potrhané väzy... Chodiť po schodoch s potrhanými väzmi vám skutočne neodporúčam. (Môj stupeň nahnevanosti - 40 % - v tomto prípade sa toto percento zvýšilo najmä pre bolesť a veľmi šťastné rozhodnutie umiestniť na traumatológiu výťah len pre personál.)

Na druhom poschodí som sa riadil šípkami s nápisom "RTG". Došiel som k okienku, za ktorým sedela nejaká pani a niečo písala. Nad okienkom bol nápis "Vitajte u nás, pripravte si zdravotnú kartičku a - ten papier, ktorý mi bolo treba na röntgen a ktorý som zabudol, ako sa volá". Zrejme pracovala. Pekne som sa jej pozdravil, ona sa na mňa pozrela a neodzdravila. Tak som teda tíško a poslušne stál pred okienkom. Po desiatich minútach sa pani za okienkom postavila a opýtala sa ma, čo by som chcel... Dal som jej svoj papierik, ktorý som dostal na traumatológii, a ona mi odpovedala "Choďte za sklenené dvere a dvakrát doľava na pracovisko číslo dva". TO BOLO VŠETKO!!! Na toto som čakal 10 minút! Tak som teda krivkal ďalej... (Môj stupeň nahnevanosti - 70 % - pre maximálnu neochotu pracovníčky, ktorú by z každej inej súkromnej firmy na minútu prepustili.)

Na pracovisku číslo dva bolo všetko v poriadku, pán pracujúci pri röntgene bol príjemný a šikovný. Dokonca ma späť dolu zobral už spomínaným výťahom, na ktorý MY zákazníci nemocnice s potrhanými väzmi nemáme nárok.

Po druhýkrát bolo na traumatológii všetko v poriadku. Lekár bol skutočný profesionál, mal som z neho veľmi dobrý pocit, rovnako ako aj z ostatných sestier. Na nohu som dostal slušivú sadru a za poplatok 200 Sk mi nemocnica požičala barly. Bohužiaľ, nie celkom moju veľkosť, ale bol som oboznámený s tým, že sú posledné... Takže, ak by po mne prišiel pacient s podobným problémom alebo so zlomenou nohou, musel by sa naučiť skackať na jednej nohe. Pri neustálom vyčkávaní a presúvaní sa rýchlosťou slimáka som si hovoril, čo by si pomyslel zahraničný turista, ktorý by tu musel byť ošetrený. Hrozivý dizajn budov miestami spríjemňovali ľudia, ktorí si svedomito vykonávali svoju prácu, no tí boli, žiaľ, v menšine. Neuveriteľná organizácia takmer spôsobila, že noha sa mi skoro stihla zrásť ešte pred riadnym ošetrením...

Týmto sa chcem "poďakovať" všetkým "pracovníčkam za okienkami" a vynálezcom výťahov pre zamestnancov za ich súcit a ochotu pomôcť trpiacemu človeku. Táto moja skúsenosť má však aj výchovný efekt. Ak by nemocnica fungovala na lepšej úrovni, nabudúce by som opäť bezhlavo bežal na autobus. Vyzbrojený skúsenosťami však nabudúce radšej odídem z domu o päť minút skôr. Ušetrím si nervy, poisťovni peniaze a zamestnancom v nemocnici energiu, ktorú by museli vynaložiť, aby aspoň slušne pozdravili... Asi je to spôsob, ako sa snažia nemocnice prinútiť občanov, aby si dávali na seba pozor a nemocniciam sa vyhýbali.

Autor: Michael Thíry