Stretol som tu aj človeka, ktorého mama je Maďarka, otec Čech, vyrastal na Slovensku, ale teraz žije v Rakúsku. V Európe to nie je nič výnimočné, v Japonsku je niečo podobné skôr raritou. Preto rozmýšľam, ako takíto ľudia vnímajú samých seba? Kým sa cítia byť? Bez ohľadu na občianstvo a pas. Ktosi povedal, že to závisí od toho, v akom jazyku človek rozmýšľa. Dobre, ale nie je to úplná odpoveď, pretože niekto je schopný rozmýšľať v mnohých jazykoch.

Raz som sa o tom rozprával so ženou, ktorá je napoly Slovenka a napoly Maďarka. Vystihla to. Povedala: Všetko závisí od toho, v akom jazyku používaš násobilku. Niekto, kto žije v Anglicku hoci aj tridsať rokov, ale násobilku sa učil na Slovensku, stopercentne dodnes počíta po slovensky. Malá násobilka, ktorú sme sa učili v detstve, je čosi, čo sa nám hlboko vrylo do pamäti. Väčšinou sme sa ju učili v rodnom jazyku. Japonské deti sa začínajú učiť násobilku ako osemročné v druhej triede základnej školy. Za jeden školský rok sa musia naučiť naspamäť celú tabuľku, stĺpce násobenia od 1 x 1 po 9 x 9. Je to prvá ťažká skúška, ktorú musia v škole zvládnuť. A ako som zistil, v Japonsku sa učíme násobilku celkom inak. Nehovoríme napríklad "trikrát štyri je dvanásť", ale jednoducho "tri, štyri, dvanásť" - a tak ďalej. Niekomu sa prípadne žiada povedať slovíčko "je", alebo "sú", niekto používa skrátené názvy čísloviek. To všetko sú len pomôcky, ktoré majú deťom uľahčiť memorovanie. Deti na každej hodine matematiky zborovo opakujú násobilku spolu s učiteľom. Učitelia ich často skúšajú. Ak sa to deje pred celou triedou, sú to riadne nervy, veď kto odrapoce celý stĺpec násobilky rýchlo a správne, dostane pochvalu. Dodnes si pamätám tú zvláštnu atmosféru hodín, keď sme všetci svorne hovorili nahlas násobilku. Znelo to ako modlitba.

Počul som, že v USA a v Anglicku sa učia násobilku až po 12 x 12, v Indii dokonca po 19 x 19. V Japonsku sa ju učíme iba po 9 x 9, ale každý ju musí ovládať perfektne. Vďaka tomuto drilu v detstve vysype takmer každý Japonec násobilku bez zaváhania a bez chyby. Chcem tým len povedať, že Japonci vedia rýchlo a dobre počítať.

V Amerike som raz platil v jednom obchode desaťdolárovkou sumu 7,60 dolára. Mali mi vydať 2,40. Bolo zjavné, že pokladníčka má s počítaním problém. Vydávala mi cent za centom - "sedemdesiat, osemdesiat, deväťdesiat, to je osem..." a takto až po desať dolárov. Najprv som si myslel, že mi chce dať najavo, ako čestne mi vydá, ale ukázalo sa, že to nebol správny dôvod. Dal som jej totiž ešte desať centov navyše, ktoré mi vrátila, a pokračovala v rátaní po svojom. Nuž, Amerika je zaujímavá krajina. Kým niektorí sú na matematiku ľaví, je tam aj mnoho matematických talentov. Každý z nás je iná osobnosť, má talent na niečo iné. Druhá vec je však štúdium a práca na sebe. Japonské deti sú vo veku osem až desať rokov pomerne tvrdo vedené k tomu, aby si stále precvičovali, opakovali. Tento vek sa považuje za najvýznamnejší z hľadiska vštepenia si návykov, ktoré sa s nami vezú po celý život.

Želám si, aby som aj ja dokázal myslieť čisto po slovensky. Napriek tomu som si istý, že násobiť budem navždy po japonsky.

Autor: MASAHIKO