Švajčiarska garda si pripomína 500. výročie príchodu do Vatikánu - 22. januára 1506 sa skupina 150 žoldnierov dala do služieb pápeža Júliusa II. Všetci členovia gardy sú Švajčiari - švajčiarske občianstvo je jednou z podmienok prijatia do najmenšej armády na svete. Žlto-modro-červené pásikavé uniformy švajčiarskych gardistov nenavrhol Michelangelo, ako sa to všeobecne uvádza (tvrdí to aj americký spisovateľ Dan Brown vo svojom bestselleri Anjeli a démoni, ktorého dej sa odohráva vo Vatikáne), ale bývalý veliteľ gardy Jules Repond a gardisti ich nosia od roku 1910. Repond sa inšpiroval renesančnými obrazmi, medzi inými aj Rafaelovou freskou, na ktorej je zobrazený pápež Július II. obkolesený švajčiarskymi žoldniermi.

Asi každý turista odchádza z Vatikánu s fotografiou vojaka vo farebnej uniforme. Švajčiarski gardisti, stojaci nepohnute pri bránach do Vatikánu, sú na fotenie zvyknutí, tak ako si na to musí zvyknúť každá čestná stráž pri kráľovských a prezidentských palácoch. Navyše, v šašovsky pôsobiacej uniforme sú pre turistov mimoriadne vďačným objektom. Turistickí sprievodcovia v desiatkach jazykov informujú, že uniformu navrhol sám Michelangelo. Nie je to však pravda. A švajčiarski gardisti nie sú žiadni ozdobní pajáci. Patria k najlepšie vycvičeným vojakom a osobným strážcom na svete.

Rok 2006 je rokom ich veľkého jubilea - pápežov ochraňujú už 500 rokov.

Skutoční Švajčiari

Výraz švajčiarska garda nie je len názvom. Všetci jej členovia sú naozaj Švajčiari, švajčiarske občianstvo je jednou z podmienok prijatia do gardy. Prečo práve vojaci malej krajiny, ktorá je už storočia neutrálnou a nezúčastňuje sa vojen?

Odpoveď treba hľadať v stredoveku, keď si švajčiarske kantóny, aj vďaka bojovým schopnostiam horalov, vybojovali nezávislosť od okolitých mocností a založili konfederáciu kantónov. Alpské doliny neposkytovali dostatok obživy, preto obyvatelia hľadali zárobok za hranicami. Konfederácia každoročne organizovala nábor mladých mužov do vojska, ktoré potom ponúkala do služieb kráľom. O zamestnanie nemali núdzu. Vrcholný stredovek v Európe, rozdelenej na množstvo kráľovstiev, vojvodstiev a kniežatstiev, bol plný bojov. Švajčiarski žoldnieri patrili k najlepším bojovníkom svojej doby. Bojovali ako pešiaci, s ľahkými zbraňami. Vďaka urasteným postavám vedeli vytvoriť zomknuté šíky, ktoré sa rýchlo presúvali po bojisku a prekvapovali nepriateľa. V priebehu bitky nikdy nemenili strany, ako to niekedy žoldnieri robili, keď videli, že by sa ocitli na strane porazených. Bitky boli väčšinou krátke a odohrávali sa v lete. Švajčiari sa po nich vracali domov, kde dostali žold v podobe obilia a obuvi, čo im pomáhalo prežiť zimu.

Ich služby využívali španielski i francúzski králi, talianske i nemecké kniežatá. Schopnosti skvelých bojovníkov dokázali napríklad v čase tzv. talianskych vojen, keď v roku 1495 zachránili život francúzskemu kráľovi. Pri bojoch v rôznych armádach tvorili skupiny Švajčiarov vždy samostatné jednotky, mali vlastné velenie v nemeckom jazyku, vlastné zástavy a pravidlá.

Pápeži, ktorí sa v stredoveku a v časoch renesancie zapájali do vojen rovnako ako svetské kniežatá, využívali silu a schopnosti švajčiarskych žoldnierov sporadicky už na konci 15. storočia. Sixtus IV. dal v roku 1497 postaviť vo Vatikáne, neďaleko kostola svätého Pellegrina, baraky pre švajčiarskych žoldnierov, kde dodnes stoja kasárne gardistov. Inocent VIII. použil žoldnierov v boji proti milánskemu vojvodovi a Alexander VI. Borgia ich zamestnal v čase konfliktu Borgiovcov a Francúzska.

Bojovný pápež Július II., predtým kardinál della Rovere, Švajčiarov dobre poznal z čias svojho pobytu vo Francúzsku i z biskupského pôsobenia v Lausanne. Preto sa rozhodol pre ich služby a pozval ich do Vatikánu. Skupina 150 žoldnierov vedená kapitánom Kasparom von Silenen prešla bránou Porta del Popolosi presne 22. januára 1506. Udalosť zaznamenal vo svojom denníku pápežský ceremoniár Johann Bourchard zo Štrasburgu.

Švajčiari sa nevzdávajú, zomierajú

Vernosť pápežovi potvrdili švajčiarski vojaci v roku 1527, počas známeho "sacco di Roma", veľkého plienenia Ríma vojakmi nemeckého cisára Karola. Karol V., súčasne kráľ Španielska, Neapolu i nemecký cisár, porazil francúzskeho kráľa Františka I. Pápež sa postavil na jeho ochranu, a preto sa Karol V. postavil proti pápežovi a vtrhol do Talianska. Šiesteho mája začali nepriateľské vojská masívny útok na Vatikán, sídlo pápeža Klementa VII. Vatikánska švajčiarska jednotka bojovala pri egyptskom obelisku, ktorý vtedy nestál ešte na námestí svätého Petra, ale neďaleko tzv. nemeckého cintorína vo Vatikáne. Zo 189 vojakov padlo 147, útok prežilo len 42. Pod ich ochranou sa pápež Klement na poslednú chvíľu zachránil útekom cez tajnú chodbu, tzv. Passetto, z Vatikánu do pevnosti Anjelského hradu. Tam sa bezmocne prizeral, ako španielske a nemecké vojská osem dní plienili Večné mesto. Od bitky 6. mája sa traduje heslo švajčiarskej gardy: "Švajčiari sa nevzdávajú. Švajčiari umierajú."

Vernosť pápežovi potvrdzujú gardisti dodnes starodávnou formulkou počas prísahy 6. mája, pamätného dňa gardy. "Prisahám, že budem verne, čestne a dôstojne slúžiť Najvyššiemu Veľkňazovi a jeho právoplatným nástupcom. Sľubujem, že ich budem chrániť zo všetkých síl a na ich obranu obetujem - ak to bude potrebné - aj vlastný život. Rovnaké záväzky prijímam vo vzťahu k posvätnému kolégiu kardinálov v čase uprázdneného apoštolského stolca. Kapitánovi a ostatným mojim nadriadeným sľubujem úctu, vernosť a poslušnosť. Tak prisahám!"

Osobná stráž

Švajčiari zostali v službách pápežov aj v nasledujúcich storočiach, aj keď pri historických udalostiach došlo viackrát k rozpusteniu gardy, napríklad v časoch francúzskeho exilu pápeža za Napoleona alebo v revolučnom roku 1848. Pápeži ich však vždy, keď získali slobodu, povolali naspäť. S postupným zmenšovaním ich svetskej moci a obmedzením pápežského štátu len na minimum územia Vatikánu zanikla ich úloha ako jednotky bojujúcej v konfliktoch za pápeža. Od lateránskych zmlúv s talianskym štátom v 20. storočí sa ich počet zredukoval len na niečo vyše stovky.

Ich hlavnou úlohou sa stalo zabezpečovanie osobnej ochrany pápeža, stráženie prístupu do Vatikánu a ceremoniálne úlohy. Jednotka vystupuje pri desiatkach náboženských ceremónií, na ktorých sa pápež zúčastňuje, a plní funkciu čestnej stráže, ktorá víta diplomatické návštevy vo Vatikáne. Tri čaty sa striedajú po 24 hodinách a držia stálu stráž v audienčnej sieni a bránach do Vatikánskeho štátu - bráne sv. Ofícia, Švajčiarskej bráne, Bronzovej bráne, Bráne sv. Anny a na rôznych stanovištiach vo vnútri pápežského bytu. Počas dovolenky pápeža sa časť z nich presúva do jeho letnej rezidencie v Castel Gandolfo.

Usmievaví vojaci

Mimoriadne srdečný vzťah si počas 26 rokov v úrade vytvoril ku garde pápež Ján Pavol II. Časť jednotky s ním absolvovala všetky jeho zahraničné cesty, kde ako bodyguardi dostávali riadne zabrať. Pápež si ich službu vážil, vždy na Vianoce osobne každému odovzdával darček a zrušil povinnosť, aby ho gardista zdravil pokľaknutím. Jeho žiadosťou však bolo, aby boli radostní, ochotní a usmievali sa. "Ukážte svoju radosť z toho, že ste kresťania," hovorieval im.

V roku 2004, už ako veľmi starý a chorý, počas krátkej návštevy Švajčiarska osobne prijal veľkú skupinu bývalých gardistov.

Dobre vycvičení strážcovia

Švajčiarski gardisti, hoci v nevšednej uniforme, sú skutočnými vojakmi. Služba v garde sa mladým Švajčiarom ráta ako absolvovanie základnej vojenskej služby vo Švajčiarsku. Musia mať absolvovaný základný vojenský výcvik doma vo Švajčiarsku a po nástupe dostanú tvrdý vojenský výcvik. Po atentáte 13. mája 1981, keď atentátnik Ali Agca výstrelom z davu na Námestí sv. Petra zasiahol pápeža Jána Pavla II., sa výcvik sprísnil a sprofesionalizoval. Dnes sú gardisti jedni z najlepšie vycvičených osobných strážcov na svete. Ovládajú karate, boj zblízka, narábanie s modernými zbraňami. Na ich výcviku sa podieľajú aj agenti americkej federálnej bezpečnostnej služby. Nečudo, že po skončení služby si mladí muži s takýmto výcvikom často nájdu dobre platené miesta v prestížnych bezpečnostných službách či v bankovej ochrane.

Len Švajčiar a katolík

Podmienky na prijatie do elitnej vojenskej služby sú pomerne prísne. Okrem švajčiarskeho občianstva musí byť adept praktizujúci katolík "dobrej povesti", o čom dáva dobrozdanie jeho miestny biskup. Musí byť slobodný, vo veku medzi 19 a 30 rokov a mať výšku minimálne 174 cm. Vyžaduje sa tiež dobrý psychický stav a telesná kondícia.

Záujem stať sa gardistom síce kolíše, ale dlhodobo nemá Švajčiarsko problém naplniť stav jednotky, ktorá má dnes 110 mužov. Väčšina gardistov pochádza z piatich katolíckych kantónov Švajčiarska. Existuje tiež viacero "dynastií" gardistov, kde služba v garde patrí do rodinnej tradície.

"Služba v garde bola naplnením môjho chlapčenského sna," spomína pre švajčiarsku agentúru Kipa 27-ročný Samuel Enggist, ktorý v garde slúžil v rokoch 1998 - 2000. "Vždy ma fascinovali staré brnenia, uniformy, zámky. Presvedčila ma cesta do Ríma s mojou skupinou miništrantov. Kde inde ako pri službe v švajčiarskej garde má človek možnosť zažiť päťstoročnú históriu a vyzerať pritom ako renesančný rytier?"

Materinským jazykom gardistov je prevažne nemčina, ale nastupujú aj vojaci z regiónov, kde sa hovorí po francúzsky a taliansky. Po príchode do Ríma sa všetci povinne musia učiť taliančinu. Napriek podmienke, že gardistom môže byť len Švajčiar, helmu so pštrosími perami už nosil na hlave aj muž tmavej pleti. V roku 2003 zložil prísahu Dhani Bachmann. Narodil sa v Indii, no ako päťročný bol adoptovaný švajčiarskymi rodičmi a stal sa švajčiarskym občanom. Tradícia gardy tak formálne zostala zachovaná.

Trinásť kíl uniformy

Život gardistu je náročný. Po absolvovaní tvrdého výcviku slúžia dlhé hodiny na bránach, obliehaní davmi turistov. Náročné je tiež vystupovanie pri dlhých cirkevných ceremóniách. Slávnostná uniforma s helmou, brnením a halapartňou váži trinásť kíl. "V lete sme v tom často boli ako v saune a v zime sme pod tým plechom mrzli," spomína pre švajčiarsky magazín Migros bývalý gardista Titus Schöb, ktorý v garde slúžil desať rokov. Musia tiež dodržiavať vojenský režim v kasárňach gardy. Nováčikovia dostanú prvý raz dovolenku až po jedenástich mesiacoch.

Minimálny čas, ktorý gardista odslúži, sú dva roky. Počas tohto obdobia sa nesmie oženiť. Po dvoch rokoch sa môže rozhodnúť, či sa vráti "do civilu", alebo chce ďalej slúžiť. Ak sa rozhodne pokračovať, po troch rokoch služby, ak má viac ako 25 rokov a dosiahol hodnosť minimálne kaprála, sa môže oženiť. Zároveň sa však musí zaviazať odslúžiť v garde ďalšie tri roky. Svadby nie sú výnimočné, v roku 2005 sa oženili dvaja gardisti. Mnohí si berú cudzinky, ktoré stretli práve počas služby vo Vatikáne. Maximálne možno odslúžiť dvadsať rokov. Podľa počtu odslúžených rokov dostávajú gardisti penziu.

Tvrdý život vojakov spríjemňujú možnosti na trávenie voľného času. V kasárňach je moderne vybavená telocvičňa, k dispozícii je bazén, futbalové ihrisko (garda má vlastné futbalové mužstvo FC Guardia), povolený je džoging vo vatikánskych záhradách. Pravidelne sa organizujú výlety do Ríma a okolia. Súčasťou života gardistu je aj hudobný výcvik, kapela gardy hrá pri každoročnej slávnostnej prísahe na 6. mája a pri ďalších slávnostiach.

Napriek tomu, že vo Vatikáne sú na skutočnej vojne, spomienky mladých mužov, ktorí sa po dvoch odslúžených rokoch vrátili domov, sú iné ako spomienky našich záklaďákov. Svoju "vojnu" neľutujú a spomínajú na ňu s hrdosťou. "Naučil som sa zaradiť sa a podriadiť sa, vedieť sa presadiť a byť otvorený. Musel som sa tiež naučiť trpezlivosti a sebadisciplíne. Spoznal som iné mentality, také rozdielne od našej švajčiarskej. Ale všetkými zmyslami som si tiež užíval mladosť, s kamarátmi z gardy sme robili výlety do okolia Ríma, do Florencie, Neapola, Milána. Naučil som sa po taliansky a mal som možnosť precvičovať s peknými Taliankami. Stal som sa zrelším a rozšíril sa mi obzor," spomína Samuel Enggist.

Nie Michelangelo, ale Rafael

Napriek rozšírenej povesti, že farebné uniformy švajčiarskych gardistov navrhol Michelangelo, pravdou je, že terajší výzor majú od roku 1910 a navrhol ho vtedajší veliteľ gardy Jules Repond. Inšpiroval sa renesančnými maľbami a obrazmi, medzi inými Rafaelovou freskou, na ktorej zobrazil pápeža Júliusa II., obkoleseného švajčiarskymi žoldniermi. Repond tiež použil tradičné farby rodu Medici, z ktorého pochádzal pápež Klement VII. - červenú, žltú a modrú. Uniformu s kovovou helmou so pštrosími perami nosia gardisti len pri veľkých slávnostiach. Na bežný deň majú oveľa praktickejšiu modrú uniformu s baretkou, pri osobnej ochrane pápeža sú oblečení v civile.

Mŕtvoly vo Vatikáne

Čiernym dňom v päťstoročnej histórii gardy sa stal 4. máj roku 1998, keď v byte gardistu vo Vatikáne našli tri mŕtvoly. Novovymenovaného veliteľa gardy Aloisa Estermanna, ktorého 6. mája pri tradičnej ceremónii prísahy nových členov mali uviesť do funkcie, našli zastreleného v jeho byte, spolu s jeho manželkou Gladys. Tretím mŕtvym v byte bol 23-ročný gardista Cedric Tornay. Čo sa vtedy stalo, je dodnes predmetom špekulácií.

Oficiálna verzia sa objavila rýchlo. Už na druhý deň vatikánsky hovorca Joaquín Navarro-Valls médiám oznámil, že vrahom Estermannovcov bol Tornay, ktorý konal "v záchvate šialenstva". Mladý gardista, roztrpčený tým, že kvôli svojim viacerým disciplinárnym priestupkom 6. mája nedostane čestnú medailu, tradičné gardistické vyznamenanie, prišiel do bytu veliteľa a zastrelil najskôr jeho a jeho ženu, a potom aj seba. Neskôr podľa oficiálnych vatikánskych správ o pitve mŕtvych oznámili, že Tornay mal na mozgu nádor, ktorý mohol spôsobiť náhle pomätenie mysle. Okrem toho našli v jeho krvi stopy po požití marihuany a v jeho byte niekoľko "jointov".

Pápež Ján Pavol II. vyjadril ľútosť nad touto "nesmiernou tragédiou" a pomodlil sa nad všetkými tromi rakvami. Estermann slúžil v garde 18 rokov a bol to práve on, ktorý pri atentáte Aliho Agcu stál vedľa pápeža a vlastným telom ho zakryl.

Objavili sa však aj iné verzie. Matka Cedrica Tornaya spolu so známym fracúzskym advokátom Jacquom Vergésom zvolala tlačovú konferenciu, na ktorej odmietla, že by jej syn bol vrahom. On sám bol podľa nej obeťou úkladnej vraždy. Na mieste činu vraj musela byť štvrtá osoba. Pitva Tornayovho tela, ktorú si dala urobiť rodina, vraj dokázala, že Tornay bol v čase smrti Estermanna už v bezvedomí, lebo ho niekto škrtil. V médiách sa tiež objavili verzie o tom, že Estermann bol špiónom bývalej východonemeckej tajnej služby Stasi. Tornay sa to dozvedel a hádka sa skončila streľbou. Inou verziou bola žiarlivosť gardisti mali vraj homosexuálny pomer. Ešte fantastickejšia bola verzia, podľa ktorej bol vraj Estermann členom Opus Dei a jeho menovanie za veliteľa by posilnilo vplyv tohto hnutia vo Vatikáne. Preto ho nepriatelia hnutia odstránili a Tornay sa stal náhodnou obeťou... Dôsledkom vrážd bolo sprísnenie výberu kandidátov a zmeny v systéme udeľovania vojenských hodností.

Oslavy

Najmenšia armáda na svete sa chystá tento rok na veľké oslavy. 22. januára si pripomenú 500. výročie príchodu do Vatikánu. Oslavy výročia sa začali už v roku 2005, švajčiarska televízia vysielala cez Vianoce film o garde, Švajčiarsko vydá k výročiu pamätnú mincu. 7. apríla sa zo Švajčiarska vyberie stočlenná skupina bývalých gardistov na peší pochod zo Švajčiarska do Ríma, po trase, ktorou v stredoveku tiahli žoldnieri. Hlavné oslavy sa budú konať v Ríme, kam pochod bývalých gardistov dorazí 3. mája. 4. mája prepochodujú Rímom na Námestie sv. Petra. 6. mája sa mimoriadne slávnostne odohrá prísaha nováčikov, pápež Benedikt XVI. odslúži omšu. Aj 75-ročný Titus Schöb sa chystá pochodovať do Ríma. "Zaspomínam si na časy mladosti, keď som mohol slúžiť cirkvi a pápežom," hovorí.

Podmienky na prijatie do elitnej vojenskej služby sú pomerne prísne. Okrem švajčiarskeho občianstva musí byť adept praktizujúci katolík "dobrej povesti", musí byť slobodný, vo veku medzi 19 a 30 rokov a mať výšku minimálne 174 cm. Vyžaduje sa tiež dobrý psychický stav a telesná kondícia. Veď len slávnostná uniforma s helmou, brnením a halapartňou váži trinásť kíl.

Každý rok 6. mája, čo je pamätný historický deň gardy, skladajú noví gardisti prísahu vernosti pápežovi.

Mimoriadne srdečný vzťah si ku švajčiarskym gardistom počas 26 rokov v úrade vytvoril pápež Ján Pavol II. Pápež si ich službu vážil, vždy na Vianoce osobne každému odovzdával darček a zrušil povinnosť, aby ho gardisti zdravili pokľaknutím. Želal si však, aby gardisti boli šťastní, ochotní a usmievali sa.

Hlavnou úlohou gardy je zabezpečovanie osobnej ochrany pápeža, stráženie prístupu do Vatikánu a ceremoniálne úlohy. Jednotka vystupuje pri desiatkach náboženských ceremónií, na ktorých sa pápež zúčastňuje, a plní funkciu čestnej stráže, ktorá víta diplomatické návštevy vo Vatikáne. FOTO - REUTERS, TASR/AFP

Uniformu s kovovou helmou so pštrosími perami nosia gardisti len pri veľkých slávnostiach. Na bežný deň majú modrú uniformu s baretkou, pri osobnej ochrane pápeža sú oblečení v civile. Minimálny čas, ktorý gardisti vo Vatikáne odslúžia, sú dva roky, maximálne možno odslúžiť dvadsať rokov.