Streda, 3. marec, 2021 | Meniny má Bohumil, BohumilaKrížovkyKrížovky

Detektívka spod gilotíny

Pred šiestimi rokmi sa v našich kníhkupectvách objavila Kniha o cintoríne, ktorú napísal celkom neznámy autor - Samko Tále. Stretla sa so slušným záujmom a už zakrátko sa začalo pošuškávať, že skutočným autorom knihy je žena. Autor sa tajomného pseudonym

Daniela Kapitáňová sa narodila 30. júla 1956 v Komárne. Je absolventkou divadelnej réžie na pražskej FAMU. Ako divadelná režisérka pôsobila v Maďarskom oblastnom divadle v Komárne, spolupracovala s Divadlom F. X. Šaldu v Liberci a s divadlom Thália v Košiciach. V roku 1996 získala Cenu poroty v literárnej súťaži Poviedka, v roku 2000 debutovala novelou Samko Tále: Kniha o cintoríne, ktorá na Slovensku doteraz vyšla v štyroch vydaniach, vlani vyšla v českom preklade a pripravuje sa jej maďarská, francúzska a švédska verzia. Za posledné roky publikovala v rôznych periodikách, venuje sa aj rozhlasovej tvorbe. Najnovšie jej vyšiel detektívny román Nech to zostane v rodine, ktorý v roku 2004 vychádzal na pokračovanie v tlači. Je vydatá, žije v Komárne, s manželom, akademickým sochárom Ondrejom Csütörtökim, má dospelú dcéru.

Pred šiestimi rokmi sa v našich kníhkupectvách objavila Kniha o cintoríne, ktorú napísal celkom neznámy autor - Samko Tále. Stretla sa so slušným záujmom a už zakrátko sa začalo pošuškávať, že skutočným autorom knihy je žena. Autor sa tajomného pseudonymu vzdal nakoniec sám, keď verejne vstúpil na literárnu scénu ako DANIELA KAPITÁŇOVÁ. Urobila to tak trochu pod tlakom médií, ale aj v túžbe ukázať sa svetu v pravom svetle. Po dlhej odmlke jej nedávno vyšla druhá knižka - detektívka s názvom Nech to zostane v rodine.

Literárnej tvorbe ste sa začali venovať až v zrelom veku. Prečo?

Vždy som čosi písala. Nikdy mi však nenapadlo, že by som mala napísať niečo iné ako dramatický text. Ako divadelná režisérka som si texty sama dramatizovala, prišlo mi to také prirodzené, ako keď si rezbár sám brúsi dláto. Potom, v roku 1996, prišla pamätná chvíľa, keď som v komárňanskej mestskej knižnici našla na stole plagátik o súťaži Poviedka 96. Povedala som si - panebože, mám štyridsať rokov, nič som nedokázala, idem to skúsiť. Tým sa to všetko začalo.


Ako finalistka tejto súťaže ste dostali možnosť vydať knihu. Vaším debutom bol príbeh Samka Tále, prostoduchého človiečika, ktorý nám vysvetľuje, ako to všetko vo svete vlastne chodí. Kniha vám priniesla nečakaný úspech. Ako ho prežívate?

Úprimne povedané, celá kapitola 'o cintoríne' je pre mňa uzavretá. Téma je vymetená, už vo mne nezostalo ani zrniečko. Dokonca aj autorské výtlačky som založila dozadu knižnice. Je to už dosť rokov, čo som ju napísala. Tadiaľ už cesta nemôže viesť.


Aspoň v skratke - kde ste na Samka prišli?

Vymyslela som si ho. Stačí sa voziť autobusom v prímestskej linke a započúvať sa, čo hovorí ľud.


Aký máte vzťah k tomuto ľudu?

Fascinuje ma. Vysávam ho ako upír. Samozrejme, postupne k nemu nadobúdam aj citový vzťah.


Predstavujete si pri písaní niekoho, komu svoje dielo adresujete?

Píšem vždy pre jedného konkrétneho, existujúceho človeka. Zaujímajú ma jeho reakcie a na základe toho potom text prípadne modifikujem, vysvetľujem. Predstavujem si, čo by nepochopil, čo by sa mu páčilo, čo by mu prišlo vtipné.


Kto je ten konkrétny človek?

S každým textom sa ten konkrétny človek mení. A text je vždy na mentálnej úrovni toho, komu píšem. Cez písanie sa s tým človekom rozprávam. Tak to bolo aj pri Samkovi.


V akých podmienkach sa rodila knižka o ňom?

Malo to silné politické pozadie. Vládol tvrdý mečiarizmus, napätie, prerastené národnostné konflikty. Cez Samka som chcela zo seba dostať predstavu, ako sa jednoduchý človek snaží nasúkať do štatistického slovenského priemeru a ukázať, čo sa patrí a čo nie. Dnes mám, našťastie, pocit, že som sa touto cestou vypolitizovala až do smrti, dusno už necítim.


Čím to je?

Jedna veľmi múdra teória hovorí, že najlepším odstraňovačom napätia je blahobyt. Možno tým, že sa predsa len máme stále o kúsoček lepšie, sa nenávisť už nemusí tak zosobňovať.


Vašu knihu čakajú preklady do niektorých európskych jazykov. Aké z toho máte pocity?

Veľmi zmiešané. Samozrejme, hladká to moju márnomyseľnosť, ale na druhej strane si uvedomujem jazykovú bariéru. Mám pocit, akoby sa chystali robiť niečo s mojím dieťaťom, a ja som bezmocná.


Po niekoľkoročnej pauze vám teraz vyšla druhá kniha - detektívka. Pôvodne ste ju písali ako letný novinový seriál. V čom bolo toto písanie iné?

Samko vznikal voľnejšie, pri detektívke ma tlačili týždenné termíny. Do knižnej formy som ju potom ešte mierne prepracúvala.


Ste fanúšikom tohto žánru?

Samozrejme, mám ho načítaný. Považujem to pri písaní za nevyhnutné. Nechcela by som, aby sa mi stalo, že v roku 2006 zrazu prídem na to, že zem je guľatá. Napríklad dostanem geniálny nápad, že všetci budú vrahovia, a potom zistím, že Agatha Christie to už niekedy v roku 1934 použila. To by sa slušnému spisovateľovi nemalo stať. Okrem toho si myslím, že niet žánru, ktorý by mal také prísne kritériá ako detektívka. A nemá zmysel posúvať jej hranice. Len idiot si povie: zmením žáner a v prvej vete vyzradím, kto je vrah. Možno by bol šialený novátor, ale ktovie, koho by to zaujímalo.


Ako sa vám na detektívke pracovalo?

Ten, čo sa zaviaže, že bude písať detektívku na pokračovanie, si dobrovoľne položil hlavu pod gilotínu. To som ja. A tú gilotínu som ešte aj sama spustila, dokonca som bola zvedavá, ako rýchlo mi padne na krk. Ale odjakživa som túžila nejakú napísať, preto som aj uvítala možnosť zmerať si sily s veľkými majstrami detektívky.


Vedeli ste vopred o všetkom, čo sa vo vašej detektívke stane?

Od začiatku som musela navádzať stopy, ktoré som v závere chcela použiť ako detektívove dôkazy usvedčujúce vraha. Tragédia nastala, keď som si uvedomila, že som nejakú vec zabudla napísať, hoci som bola presvedčená, že som ju tam napísala. Bolo to zaujímavé, lebo keď som dorábala záver, prvé časti detektívky už boli uverejnené, čo znamenalo, že fakty boli nezmeniteľné. Takže, ak som na začiatku napísala, že XY má pierko v hlave, a neskôr som zistila, že ho tam nemal mať, musela som poriadne pošpekulovať.


Jednoducho detektívka. Prečo ste ju vsadili do prostredia reality šou?

Keď som ju začala písať, u nás ani jedna reality šou nešla. Tento formát som poznala zo satelitných kanálov. Vôbec som nerozmýšľala nad tým, či niečo také v našich televíziách bude. Aj mi napadlo, či ľudia budú vedieť, o čom hovorím. A nakoniec moja detektívka vyšla práve v čase boomu reality šou u nás. Až to vyzerá ako kĺzanie sa na vlnách konjunktúry.


Žijete odmalička v Komárne. Ako sa vám tam tvorí?

Myslím si, že tvorba nezávisí od geografie. Je mi skoro jedno, v ktorej izbe sedím za počítačom, v ktorom dome je tá izba a v ktorom meste je ten dom. Ale musím priznať, že pocit izolovanosti mám. V Komárne som nezapadla do tých takzvaných maďarských intelektuálnych kruhov. A slovenské som si nenašla. Rovno poviem, že tu nie sú. Okrem toho ma už trochu začína lákať svet. Ale zatiaľ sa aj vo výťahu stratím, potrebujem človeka so špacírkou.


Kedy ste si uvedomili izolovanosť?

Určite vtedy, keď som sa stala, povedzme, mediálne známejšou. Začala som cestovať častejšie do Bratislavy, stretávať sa s novými, múdrymi, ľuďmi. Vtedy som si začala uvedomovať, ako veľmi mi istý druh komunikácie doma chýba.


Aký?

Taký, aký mám rada.


Predtým vám to nechýbalo?

Človek má iné požiadavky na komunikáciu, keď má dvadsaťpäť a iné, keď má pomaly päťdesiat. Komunikácia je vždy vyjadrením postoja. Nejde len o to, o čom sa hovorí, ale aj ako sa to hovorí. Tiež som sa niekam posunula.


A ako si spomínate na svojich dvadsaťpäť?

Vtedy som skončila školu v Prahe. Mala som sa zamestnať. Ale zhodou okolností som vyhrala stáž do Švédska, kde som mala robiť asistentku v Švédskom kráľovskom divadle. Všetko bolo na najlepšej ceste. Bola som celý čas v tom, že pôjdem preč, iba zamávam, poviem dovidenia, Československo a už sa nevrátim. Preto som si ani nehľadala doma žiadnu robotu. Nakoniec to nevyšlo, lebo vtedajší prezident Husák vyslovil čosi proti Charte a Švédi na protest tie študentské stáže zrušili.


Čo ste podnikli?

Oboslala som niektoré československé divadlá. Odvšadiaľ mi odpísali, že majú plný stav. Jediné miesto, kde potrebovali režiséra, bolo Komárno. A tak som sa úplnou zhodou okolností dostala zase domov. Vážne, to nie je veselá historka. Po šiestich rokoch strávených v Prahe to bol kultúrny šok. Druhý bol, že som išla robiť do maďarského divadla. A to som po maďarsky vedela povedať iba dobrý deň. Prvá hra, ktorú som robila, bola od Ivana Bukovčana. Hneď som dostala rýchlokurz jazyka. Môžem vám povedať, že režírovanie bolo mimoriadne vtipné. Toto absolvovať vo fínčine...


Čo vám robilo najväčší problém?

Najviac ma zaťažovalo, že mi vždy dávali robiť tie socialistické kydy. Preto som z divadla neskôr odišla. Na druhej strane, otvorili sa mi dvere do celkom inej jazykovej kultúry, ktorú som napríklad v Čechách vôbec nevnímala. Strašne ma obohatilo, keď som zistila, že za našimi humnami je iné humno a za ním zase ďalšie humno. Nebyť tejto skúsenosti, neviem, či by som na to naozaj prišla.


Nechýbalo vám divadlo, keď ste ho nechali?

Vracala som sa tam na hosťovačky. To už bolo lepšie, lebo som sa vedela dohodnúť na tom, čo chcem robiť. Medzitým som ešte režírovala aj na iných miestach. Ale už vtedy som cítila, že nie som osudovo predurčená byť režisérom. Mám ostych hovoriť iným ľuďom, čo si majú myslieť, a režisérova práca s tým súvisí. A s takými hercami, ktorým človek nemusí povedať, čo si majú myslieť, som tú česť nemala.


Ako vás dnes vnímajú ľudia vo vašom okolí?

Väčšina ľudí je rovnako príjemných a milých ako predtým. Ale zaznamenala som istý druh nepríjemnej familiárnosti, ktorou mi niektorí dávajú najavo, že ma poznajú už štyridsať rokov. Mám pocit, akoby mi chceli povedať, že som jedna z nich len preto, lebo sme spolu sedeli v základnej škole. A ja si pritom naozaj nemyslím, že som niečo viac. Preto musím jednoducho vydržať, keď niekto na mňa cez dve ulice kričí - Kapitáňová, videl som ťa v televízii!


FOTO SME - MIRKA CIBULKOVÁ

A ARCHÍV D.K.

Daniela Kapitáňová ako prváčka.

Medzi členmi divadelného súboru košického divadla Thália (s bábikou v ruke) kde v roku 1982 režírovala hru Jozefa Gregora Tajovského Statky - zmätky.

Na stužkovej v roku 1975 (v strede v čiernych šatách).

Z vysokoškolského indexu.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Študuj aj popri zamestnaní! Moderná vysoká škola!
  2. Know-how študenta: Zažiť, získať prax a spoznať svet
  3. Na VŠEMvs získaš kvalitné štúdium v moderných priestoroch
  4. Manažér, Redaktor, Psychológ či Vedec? MY sme READY – a TY?
  5. 5 najčastejších dôvodov, pre ktoré sa v noci budíme
  6. Denník SME spolu s knihou Rozhovory o ľudskom tele
  7. Korona zlacňuje elektroniku. Tento týždeň je až o 50 % lacnejšia
  8. Skutočná vanilka a čokoláda. Čo robí potraviny kvalitnými?
  9. Petra Vlhová venuje svoju prilbu do súťaže pre Plamienok
  10. AGEL spustil testovanie expresnými PCR testami
  1. Korona zlacňuje elektroniku. Tento týždeň je až o 50 % lacnejšia
  2. WESTech je distribútorom Dell Technologies na Slovensku
  3. Petra Vlhová venuje svoju prilbu do súťaže pre Plamienok
  4. Denník SME spolu s knihou Rozhovory o ľudskom tele
  5. Skutočná vanilka a čokoláda. Čo robí potraviny kvalitnými?
  6. FVT orientovaná na modernú výučbu prepojenú s praxou
  7. 26 years of providing you with essential information
  8. AGEL spustil testovanie expresnými PCR testami
  9. Telo v karanténe, jar a domácnosť, rozhovor s Denisou Dvončovou
  10. Tieto farmy dávajú prácu domácim. A podporujú región
  1. 5 najčastejších dôvodov, pre ktoré sa v noci budíme 25 623
  2. Maldivy, Emiráty, Egypt z Bratislavy aj s poistením liečby COVID 14 423
  3. Dovolenka v Egypte: Vyskúšali sme, ako sa aktuálne cestuje 7 289
  4. 10 vecí, kvôli ktorým do banky už chodiť nemusíte 7 068
  5. Žabka expanduje na západe krajiny, hľadá nadšených podnikateľov 6 646
  6. Spoznajte Olomouc – univerzitné mesto a svoju budúcnosť 6 460
  7. Skutočná vanilka a čokoláda. Čo robí potraviny kvalitnými? 6 106
  8. Príbeh Patrika Tkáča a J&T, Lidl verzus Tesco a investičné tipy 6 080
  9. Séria dvoch príloh: Angličtina nielen pre maturantov 5 940
  10. Telo v karanténe, jar a domácnosť, rozhovor s Denisou Dvončovou 5 578
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu