"Hrabal nie je spisovateľ, ktorý žije bohatý ľudský osud preto, aby mal z čoho písať, ale naopak píše preto, že žije tento osud a že tento osud mu dáva nesčíselné nutkania do písania. Hrabal je obyčajný človek, ktorý píše, a nie spisovateľ, ktorý žije ako obyčajný človek," zdôrazňuje v jednej eseji Václav Havel. A na inom mieste: "Svet akoby Hrabalovi hovoril: Píš o mne - a Hrabal teda píše. Či mu za to niekto dá, či nedá titul českého spisovateľa, to ho už nezaujíma."
O Bohumilovi Hrabalovi sa popísalo veľa a podobné názory nie sú neznáme. Lenže - táto esej vznikla ešte začiatkom päťdesiatych rokov a jej autor mal vtedy iba sedemnásť rokov! Mladučký Havel ňou debutoval v samizdatovom almanachu Život je všude, ktorý v roku 1956 zostavili a vydali ďalší velikáni českej literatúry Jiří Kolář a Josef Hiršal.
Oficiálne vychádza po prvýkrát (ak nerátame americké vydanie z roku 1990) a vydavateľstvo Paseka ním prináša vzácne svedectvo o tvorbe deviatich autorov patriacich medzi najvýznamnejšie osobnosti českej (a československej) literatúry druhej polovice dvadsiateho storočia.
Okrem dvoch zostavovateľov, ktorí stihli publikovať ešte pred februárom 1948, nik z ďalších zastúpených autorov dovtedy verejne nevystúpil. Niektoré z ich prác sa podarilo vydať v šesťdesiatych rokoch, no po roku 1969 boli títo autori opäť nežiaduci, ak nie priamo zakázaní, a ich diela mohli vyjsť v pôvodnej podobe až po novembrovej zmene režimu.
Napríklad Hrabalove poviedky z tohto zborníka boli neskôr zaradené do zbierok Skřivánek na niti (zhabanej ešte pred vyjdením) a potom hlavne do slávnej knižky Perličky na dně. Josef Škvorecký sa prezentuje pôvodným, neupravovaným úryvkom zo svojho prvého románu Zbabělci, kde prostredie aj osoby majú ešte pomenovania podľa autentických predlôh. Básnik Jan Zábrana predstavil výber z troch zbierok, ktoré vyšli taktiež až v šesťdesiatych rokoch, no ako bolo pre tohto umelca typické, pracoval na ich priebežnej revízii pre ďalšie vydania prakticky celý život.
Jiří Kolář a Josef Hiršal v duchu starých dobrých editorských mravov zaradili do almanachu len rozsahom decentné ukážky zo svojich básní, ktoré sa objavili po desiatich rokoch v zbierkach Vršovický Ezop, resp. Soukromá vichřice a ktoré nadväzujú na umelecký i mravný odkaz kolářovskej Skupiny 42. K tomuto odkazu sa hlásia aj básne Emila Juliša a Václava Havla, tie sú spolu s dynamickou prózou Milana Hendrycha a veršami Jiřího Kuběnu-Paukerta pre slovenského čitateľa ešte stále pomerne neznáme.
Almanach však nie je dnes, keď už by samizdatová tvorba z totalitného režimu mala byť zdanlivo zmapovaná, len nečakaným raritným príspevkom k pohľadu na neoficiálnu kultúru spred polstoročia, ale predovšetkým významným potvrdením, že boom českej literatúry v šesťdesiatych rokoch má svoje korene v šuplíkovej tvorbe predcházajúceho desaťročia. Pre dôvernejších znalcov, samozrejme, prináša rad ďalších poznaní, napríklad zmeny, ktorými mnohé texty z toho obdobia neskôr prechádzali.
Zborník nie je občasným "povinným" generačným svedectvom ani typom almanachu, avizujúceho nástup novej programovej platformy. Ak však za platformu nepovažujeme snahu o pravdivosť umeleckej výpovede, snahu o postihnutie "života, ktorý je všade", vo všetkých jeho zložitostiach. Takého, aký je, aj keď je iný, než by sa nám práve hodil.
