Plagát Róberta Parša k výstave Slovenský mýtus je kvalitným ironickým komentárom, jej koncepciu však nevystihuje.
Slovenská národná galéria otvorila minulé leto novozrekonštruované priestory Esterházyho paláca v Bratislave talianskym súčasným umením, čo bolo pre mnohých, najmä domácich výtvarných umelcov, veľkým rozčarovaním. Napraviť chybu a vo veľkom odprezentovať domáce umenie v nových priestoroch sa pokúsila výpravnou výstavou venovanou monumentálnej téme - slovenský mýtus. Téme širokej, a tak trochu lepkavej, ktorá by mala zarezonovať v každom "roduvernom" Slovákovi, a vzbudiť záujem všetkých, ktorých Slovensko a "slovenskosť" zaujíma.
Púšťať sa do takej širokej témy je odvážne a očakávania sú, samozrejme, veľké. Na začiatok treba povedať, že výsledok snahy kurátorov ako celok vyznieva uhladene, profesionálne, bezkonfliktne, ako niečo, za čo sa nemusíme hanbiť. Mediálna kampaň skvelá, ťah s plagátom slávnej Botticelliho Venuše so slovenským znakom na tvári s odkazom na vášeň hokejových fanúšikov sa vydaril. Podarilo sa však kurátorom uchopiť tému stopercentne?
Problém uhla pohľadu
Mytológia je súčasťou sebaidentifikácie národa, potvrdzovaním identity a historickej legitimity. Proces mytologizácie funguje na princípe akejsi hyperbolizácie, heroizácie a nadsadenia v zmysle vykreslenia vlastností, charakteristiky a činov hrdinov, s ktorými sa národ stotožňuje. Mýty odkazujú k nášmu počiatku, prezentovanému väčšinou tak, ako ho chceme vidieť.
Na mýtus ako objekt skúmania sa dá nahliadať z rôznych uhlov, z ktorých v oblasti kultúrnych vied dva môžeme považovať za dominantné. Buď sledujeme ich výskyt v časovej línii - teda ako sa s mýtmi pracovalo v rôznych časových obdobiach, alebo tematicky - vypracovať zoznam mytologických tém a k nim priraďovať ilustrácie z dejín umenia, literatúry, filmu či divadla. Pri oboch cestách sa dá ísť dvojakým spôsobom - prezentáciou zozbieraného materiálu bez ďalších posunutí, alebo interpretáciou, kritickým či ironickým reflektovaním.
"Z povahy mýtu ako nadčasovej symbolickej štruktúry vyplýva, že nie je dôležité ukázať vývoj jeho spodobenia v umení - ten je napokon súčasťou známeho vývoja umenia na Slovensku - ako skôr ukázať celú štruktúru tohto tematického komplexu a zreťaziť jednotlivé témy," vyjadrili sa o uchopení témy autori Katarína Bajcurová, Aurel Hrabušický a Alexandra Kusá.
Takto definovanou koncepciou sa zákonite vyhli odpovediam na otázky, v akom kontexte sa mýty rodili, čo pre Slovákov znamenali, prečo sa tak nástojčivo objavovali v niektorých obdobiach a iných nie. Priklonili sa k najjednoduchšiemu - prezentácii formou ilustrácie vybraných mytologických tém.
Mýtus ako metafora
Napriek tomu, že je expozícia výstavy rozdelená do dvoch celkov v rôznych inštitúciách - tri podlažia v Esterházyho paláci a jedno podlažie v Slovenskom národnom múzeu - na mnohé z mýtov sa akosi pozabudlo, alebo neboli v dostatočnej miere objasnené.
V SNG sa výstava rozvetvila na dve časti. Vybrané mýty ilustrovali dielami slovenských modernistov - ako sú Alexander Bazovský, Mikuláš Galanda, Janko Alexy, Vladimír Kompánek dopĺňané fotografiami Igora Grossmanna či Martina Martinčeka, ale aj insitného umenia, filmu a architektúry. V suteréne sa znenazdajky objavila sekcia, kde sa diela pod trochu vágnym názvom Slovenský mýtus a súčasné umenie separovali v akomsi podzemnom gete.
V Slovenskom národnom múzeu sa však diela súčasníkov - Júliusa Kollera či Rudolfa Sikoru priradili k materiálom etnografického či historicko-vedného charakteru - stanovám Matice slovenskej, dobovým fotografiám či znakom a emblémom slovenského štátu.
Katarína Bajcurová sa pre SME vyjadrila, že spojenie slovenský mýtus v názve je metaforou. "Veď sám pojem mýtus je dosť ťažko vysvetliteľný a existuje preň nespočetné množstvo definícií." Podľa jej slov je to vlastne akýsi pokus o príbeh vizualizácie slovenskej témy vo výtvarnom umení, o postihnutie vývoja vizuálnych predstáv národného spoločenstva o sebe samom. Autori sa vo veľkej miere odvolávali na historika umenia Jána Abelovského, ktorý pojem "slovenský mýtus" uviedol do dejín slovenskej výtvarnej moderny.
Kde zostali Tiso, Štefánik či Štúr?
Diela, ktoré kurátori vybrali k témam, sa však stali akýmisi ilustráciami dopĺňajúcimi zoznam, ťažko preto hovoriť o postihnutí vývoja vizuálnych predstáv.
Priložené práce sa dostali na rovnaké miesto ako poháriky na slivovicu vo vitríne dokresľujúce mýtus o pijanoch. O plochosti spracovania tém hovorí napríklad aj časť Slovenský mýtus vo filme, zastúpený zostrihom záverečných scén zo štyroch filmov o Jánošíkovi.
Väčším problémom sa však javí fakt, že popri spomenutých témach, ktoré de facto odhaľovali najmä záujem modernistických umelcov o mýty, či samotnú mytologizáciu slovenského ľudu, sa akosi zabudlo na tie, ktoré sú zo súčasného pohľadu rovnako dôležité - Slovenské národné povstanie, tisícročná poroba či mýty, ktoré sa vytvárajú okolo postáv Andreja Hlinku, Jozefa Tisa, M. R. Štefánika či Ľudovíta Štúra. Letmým odkazom na tieto postavy by sa dala považovať expozícia v SNM, ktorá sa však navyše skončila už 3. decembra, a tak jediným "hrdinom" zostal Juraj Jánošík.
Snaha o kompletné zmapovanie mýtu národa nie je možná v rámci jedinej inštitúcie ani jedinej výstavy. A už vôbec nie s vedomím "známeho" vývoja umenia na Slovensku, s automatickým počítaním s divákovou pripravenosťou, keď ani vrcholná inštitúcia, akou je SNG, nedisponuje vlastnou stálou výstavou mapujúcou vývoj výtvarného umenia na Slovensku.
Mikuláš Galanda, Matka s dieťaťom pri makovici, 1937 - 38 FOTO - ARCHÍV SNG
