kam mnohí zo zúčastnených pre slabú informovanosť ani nestihli prísť včas. Športovci dostávali vtedy za svoje výkony smiešne odmeny (strieborný v hode kladivom František Janda-Suk získal stolný kalendár s teplomerom).

Parížsky reparát však už mal fazónu. Usporiadatelia vyvinuli veľké úsilie, aby vymazali zlý dojem. Prvý raz boli plavecké dráhy rozdelené lanami s navlečeným korkom, premiérovo sa zo športovísk vysielal priamy rozhlasový prenos. Hrdinom hier s piatimi zlatými medailami v priebehu štyroch dní sa stal fínsky bežec Paavo Nurmi, ale takmer rovnakú popularitu si vydobyl 20-ročný americký plavec Johnny Weissmüller.

Vo vode vždy naplno

Už do Francúzska cestoval Johnny ovenčený slávou, dva roky predtým sa mu totiž ako prvému v histórii podarilo na 100 m voľným spôsom pokoriť bájnu hranicu jednej minúty. Syn viedenských prisťahovalcov zaplával na tú dobu fantastický čas 58,6 sekundy a vo februári 1924 (štyri mesiace pred parížskymi hrami) ho stlačil na 57,4 s! Mnohí napriek tomu v parížskom bazéne favorizovali obhajcu prvenstva Duka Kahanamokua a Švéda Arneho Borga, ktorý prišiel do dejiska hier s titulom držiteľa desiatich svetových rekordov. Weissmüller im však nedal šancu, vyhral 100 i 400 m a ako finišman štafety na 4 x 200 m dotiahol svoju krajinu k zlatu i svetovému rekordu. Podľa jedného z internetových zdrojov plával Weissmüller v hnedých plavkách a, čuduj sa svete, v čiernych ponožkách!

Jeho popularita rástla v Európe od pretekov k pretekom. Aj preto, že v každej disciplíne šiel naplno, nepoznal taktizovanie. Ani v jediných pretekoch svojho života vraj neprehral - celých desať rokov! O štyri roky neskôr v Amsterdame si na stovke a v štafete triumf zopakoval. Zverenec trénera Billa Bachracha, ktorému sa dostal do rúk ako 14-ročný, vytvoril za svoju kariéru 22 svetových rekordov na tratiach od 100 do 500 metrov.

Plávanie nadovšetko miloval, pri každej možnej príležitosti vyzdvihoval jeho prínos pre telo a snažil sa ho presadiť do každej rodiny. Jeho meno sa skvelo aj na nových prototypoch bazénov, ktorým sa stavebné firmy snažili získať ďalšie zákazky.

Sláva v habite Tarzana

Zlom vo Weissmüllerovom živote prišiel rok po amsterdamskej olympiáde. Dostal rolu v hudobnej revue, v ktorej stvárňoval sám seba. S takou vervou a talentom, že sa ho producenti chystanej filmovej série o Tarzanovi rozhodli obsadiť do hlavnej roly. V rokoch 1932 až 1948 stvárnil Johnny Tarzana v dvanástich filmoch a získal si vďaka nim i faktu, že šlo o prvé ozvučené snímky, obrovskú popularitu. Filmová sláva a olympijská minulosť boli kombináciou, ktorou dobýjal srdcia žien a priťahoval ponuky producentov.

Johnnymu však úspech stúpol do hlavy a priniesol so sebou aj čoraz silnejšiu lásku k alkoholu. Oboje mu znepríjemňovalo vzťahy so ženami. Weissmüller sa ženil päť razy. Tretí rozvod absolvoval v roku 1938, temperamentná Mexičanka Lupe Velezová, ktorú opustil, o šesť rokov neskôr spáchala samovraždu.

S pohárikom na dno

Najdlhšie s ním vydržala posledná manželka. Američanku nemeckého pôvodu Mariu Baumanovú si Johnny vzal v roku 1963 v hoteli Dunes v Las Vegas. Krátko potom sa presťahovali na Floridu, kde sa Weissmüller púšťal do rôznych obchodov, pričom sa snažil ťažiť zo svojho mena. Väčšinou sa však končili neúspešne, a keďže na dno pohárika hľadel americký hrdina čoraz častejšie, peňazí z domácnosti ubúdalo.

Jeho pád vyvrcholil v sedemdesiatych rokoch, keď okrem iného robil Johnny i hotelového vrátnika. Napokon sa vrátil do Las Vegas, kde si však už ako sedemdesiatnik zlomil bedrový kĺb a vzápätí ho počas návštevy Los Angeles v roku 1977 ranila mŕtvica.

Prežil, no rozhodol sa ujsť z „veľkého sveta“. Odcestoval s Mariou do mexického Acapulca, na ktoré mal mimoriadne príjemné spomienky. Práve tam v štúdiách Churubusco totiž vznikal jeho posledný film: Tarzan a morské panny, kde mu partnerku robila Linda Christianová. Možno by vznikli i ďalšie, ale Weissmüllerove neúnosné finančné požiadavky už kompetentní odmietali plniť a vyrazili ho (jeho miesto potom dostal nastupujúci Lex Barker). Johnny sa potom musel uspokojiť s úlohou v druhotriednom televíznom seriáli Jungle Jim (Džungľový Jim).

Smrť takmer v zabudnutí

Johnny v Acapulcu donekonečna načúval zvukom mora a vysedával v reštaurácii La Cabana, ktorá je dodnes vyzdobená jeho portrétmi z čias, keď žiaril na filmovom plátne. Zomrel v spánku 20. januára 1984 na zápal pľúc. Mesiac pred osemdesiatinami.

„Posledné dni však bol asi šťastný. Acapulco si totiž bezhranične zamiloval,“ vyhlásila o ňom v interview spred štyroch rokov jeho posledná filmová partnerka Linda Christianová, dcéra Holanďana a Nemky. Ona a bývalý herec John Gavin (v tom čase pôsobil v Mexiku ako americký veľvyslanec) boli jedinými z hollywoodskej smotánky, ktorí ho boli odprevadiť na poslednej ceste. Weissmüllerovo telo je pochované na cintoríne v Acapulcu ležiacom v tzv. údolí svetla.

Záhadou ostáva, prečo Johnny až do svojej smrti tajil svoje rodisko. I v úmrtnom oznámení v miestnych novinách sa tvrdí, že sa narodil v pensylvánskom Winsbare, ale na svet prišiel v rakúskom Freidorfe. Nikdy o tom verejne nehovoril. Klamal dokonca aj v prihláške na olympijské hry. Novinárom tajomstvo prezradil až po jeho smrti jeden z Johnnyho potomkov.

RASTISLAV HRÍBIK