Jednoducho – existencia plynárenského priemyslu je pre krajinu kľúčová. Pochopili to aj politici a iní mocní ľudia. Vedia, že SPP je kvôli svojej dôležitosti dobrým nástrojom moci aj vhodným pomocníkom. História najväčšieho slovenského podniku je preto plná politických a ekonomických bojov. Jeden takýto boj sa skončil smrťou generála. Nový sa práve začína.

Do privatizácie SPP sa akoby nikomu nechcelo. Bývala vláda ju zakázala a nová zatiaľ dokázala len zrušiť tento zákaz. Hoci po schválení myšlienky predať 49 percent akcií bolo jasné, že to nebude rýchla záležitosť, tempo privatizácie sklamalo aj optimistov a získalo charakter televízneho seriálu, kde každá ďalšia časť má väčšie meškanie.

Brzdou neboli len politici, bola ňou aj zlá sociálna situácia, ktorú sa dotovaním cien plynu samotným SPP darilo aspoň nezhoršovať. Nakoniec musel prísť iný problém, aby sa privatizácia začala brať vážne – dlhopisy FNM. Po tom, ako vláda vzdala možnosť vyriešiť dlhopisy výmenou za akcie, sa ponúkalo už len jedno ekonomicky únosné riešenie – peniaze z privatizácie. Odrazu bola výplata dlhopisov spájaná takmer výlučne s predajom SPP. Priaznivci predaja štátneho podielu sa možno trochu upokojili a mohlo sa zdať, že zvíťazili idey súkromného vlastníctva. Žiaľ, nebolo tomu tak, boj pokračuje.

SPP je totiž príliš veľký a lobistické záujmy ešte väčšie, než aby sa predaj akcií stal skutočnosťou. Ak by sa predal, išlo by o najväčšiu transakciu v histórii Slovenska. Ak by zostal SPP štátny, stále by mohol plniť funkciu sociálnej páky. Politici a iní mocní ľudia dokážu profitovať z oboch možností. Dokážu zápasiť o to, kto bude SPP riadiť, aj o to, kto ho predá.

Najnovšie sa do boja zapojil nový vodca. Robert Fico verejnosti hovorí, že nie je dobré predať tak veľa a nie je dobré predať tak skoro. Vyzdvihuje historický moment privatizácie, keď ako protiargument uvádza: „Tu musí premiér komunikovať s opozíciou, lebo ide predávať majetok, ktorý nevytvoril on ani Schmögnerová, ani Mikloš.“ Súčasne ponúka kvázi náhradné riešenie: „Sme za transparentnú privatizáciu 10 až 15 percent akcií cez kapitálový trh.“

Fico evidentne nechce, aby 49 percent akcií predala strategickému investorovi táto vláda. Menej evidentné je to, čo Fico chce. Ak pripúšťa čiastkový predaj 10-percentného podielu, možno chce len to, aby v osobe predávajúceho vystupoval on. Jeho vôľa a presvedčenie byť v budúcej vláde je toho nepriamym dôkazom. Prečo to chce, verejnosti nepovedal.

Ako tento boj dopadne, uvidíme podľa pôvodu peňazí, ktorými sa vyplatia dlhopisy. Najslabšou stránkou privatizačnej armády vládnej koalície je koalícia sama a najväčšou slabinou Fica je čas. Vláda však má presilu a má šancu ju ešte využiť. Ak nie, bude sa privatizácia SPP, odporúčaná ekonomickými autoritami doma aj ratingovými agentúrami zvonku, s blížiacimi sa voľbami vzďaľovať.

JURAJ JAVORSKÝ