Podľa dnes platného zákona sa musia k spolupráci s bývalou štátnou bezpečnosťou priznať len šéfovia verejnoprávnych médií. Lustrácia sa netýka bežných novinárov ani vedenia súkromných médií.
Lustrácia znamená iba toľko, že sa dotyční verejní činitelia - politici, poslanci, ale aj sudcovia - musia vyjadriť, či s komunistickou tajnou políciou spolupracovali. Pokiaľ odpovedia negatívne a lustračný súd podľa dokumentov zistí, že nehovorili pravdu, nebudú môcť desať rokov vykonávať verejnú funkciu. Ak sa k spolupráci priznajú, nepostihne ich žiadny trest.
Stále častejšia je však v Poľsku v poslednom čase "súkromná" lustrácia, pri ktorej ľudia aktívni v protikomunistickej opozícii získavajú od Ústavu národnej pamäti (IPN) na vlastnú žiadosť mená agentov, ktorí o nich hlásili. Niektorí si získané mená nechávajú pre seba, iní ich zverejnia.
Na zozname zverejnenom bývalou aktivistkou opozičného hnutia Solidarita Barbarou Niemiecovou v Krakove sa tak objavilo niekoľko novinárov alebo pracovníkov univerzity. Jeden z novinárov miestneho denníka Gazeta Krakowska potom opustil redakciu, pracovník miestnej pobočky televízie odišiel na dlhodobú nemocenskú. Ďalší z televíznych novinárov sa v Krakove k spolupráci sám priznal. "Nemusí sa už báť ľudí, ktorí by ho mohli manipulovať, lebo poznali jeho minulosť," povedala o jeho prípade predsedníčka Spolku poľských novinárov (SDP) Krystyna Mokrosińska.
Preto aj novinárska obec uvažuje, ako sa očistiť. Jednou z možností by boli Komisie pravdy a zmierenia pri miestnych pobočkách oddeleniach SDP. Tento týždeň o jej vzniku rozhodnú krakovskí novinári. "Nejde o pomstu či vypočítavanie ľudských slabostí. Je to v záujme celého novinárskeho prostredia," povedal predseda SDP v Krakove Andrzej Stawiarski.
Pri súčasnej legislatíve však spolok nemôže žiadať o dokumenty uchovávané v IPN. Tento stav sa možno čoskoro zmení. Vládnuca strana Právo a spravodlivosť chystá novelu lustračného zákona, ktorá by ho rozšírila aj na všetkých novinárov.
