Pondelok, 18. január, 2021 | Meniny má BohdanaKrížovkyKrížovky
ROZHOVOR S

novinárom Andrejom Bánom: Sme dosť bezbožná krajina

Reportér a fotograf, jeden z tých, čo v roku 1999 založili na Slovensku podľa českého vzoru občianske združenie Človek v ohrození. Pod jeho predsedníctvom toto združenie zorganizovalo už viac ako desať celorepublikových zbierok na pomoc ľuďom v konfliktný

ch častiach sveta a obetiam živelných pohrôm. Cestuje do bývalej Juhoslávie, odkiaľ pravidelne prináša reportáže pre české aj slovenské médiá. Trvá na tom, že nesmieme zabúdať. O sebe už sebaironicky hovorí, že sa z neho stal "ten, čo rozpráva o Kosove". Na jeseň mu však vyšla kniha fotografií Iné Slovensko. V nej rozpráva o nás. Novinár Andrej Bán.

Keď nejaký konflikt médiá po čase prestanú mapovať, ľudia naň zabudnú, akoby už neexistoval. Nedávno ste sa vrátili z jednej zo svojich mnohých ciest po Kosove. Čo vás k ním vedie?
Za uplynulých šesť rokov som tam bol asi 20-krát práve z dôvodu, ktorý ste naznačili. Bojujem proti zabúdaniu. Keď v roku 1999 po náletoch NATO na Juhosláviu nasledoval exodus milióna Kosovčanov, médiá o tom intenzívne hovorili. Rovnako ako v marci minulého roku, keď prepukli nepokoje po smrti dvoch albánskych detí. Sú to vlny pozornosti, ktoré prídu náhle, podobne ako cunami, ale veľmi rýchlo opadnú. Krízových oblastí je veľa a motajú sa okolo nich celé karavány spravodajcov - novinárov, ktorí sa už navzájom poznajú. Ja vidím svoje miesto v mapovaní toho, ako sa ľudia s vojnou a jej následkami dokážu vysporiadať. Vraciam sa tam aj vtedy, keď sú už tieto karavány spravidla kdesi inde, v inej vojne.

Skryť Vypnúť reklamu

Dá sa vôbec zmieriť s následkami vojny?
Existuje klišé, ktoré sa zvykne na túto tému hovorievať, že človek je povinný odpustiť, ale nesmie zabudnúť. V Kosove a celkovo na Balkáne ľudia ešte nevedia odpustiť práve preto, že nedokážu zabudnúť, čo je prirodzené. Je to len zopár rokov a ja neviem posúdiť, či tí, čo to prežili budú schopní sa s tým všetkým vyrovnať, alebo či to je úloha až ďalších generácií.

Ako to vyzerá v srbských častiach, ktoré sú obkľúčené albánskym obyvateľstvom?
Srbi žijú väčšinou v izolovaných enklávach roztrúsených po celom Kosove. Opakovane sa vraciam do niektorých z nich na západe Kosova a vidím tam isté pokroky. Až do leta v jednom údolí sprevádzali srbský autobus španielski vojaci. Už ho nesprevádzajú, lebo veria, že sa posádke nič nestane. A do srbskej dediny Drsnik, kde žilo kedysi päťsto ľudí, sa pred pár týždňami vrátilo prvých päťdesiat Srbov. Títo ľudia dostávajú od OSN mesačný príspevok 40 eur, je to však pre nich prakticky veľké väzenie, lebo z dediny je nebezpečné vychádzať, nemajú tam žiadnu prácu ani kontakt so svetom.

Skryť Vypnúť reklamu

Čo vedie Srbov vrátiť sa naspäť do svojich nebezpečných príbytkov, keď väčšinou ľudia utekajú za lepším životom?
Vracajú sa domov z kolektívnych centier, v ktorých žili v Srbsku celé roky a kde nemali žiadnu perspektívu. Boli to v lepšom prípade zberné tábory a v horšom - športové areály alebo telocvične. Režisér Jaro Vojtek na základe môjho námetu o jednom takomto centre nakrútil dokument Akvárium, kde zaznamenal, ako do funkčnej športovej haly, kam chodia Belehradčania športovať, nasťahovali 350 utečencov z Kosova. Ich deti chodili 3-krát denne pre stravu a cez sklo sa pozerali - ako z akvária - na športovcov, čo hrajú volejbal a posilňujú. Ak v týchto podmienkach dostali možnosť, aby sa vrátili, využili ju, lebo si povedali, že sa to možno jedného dňa zlepší, keď predsa nikomu neublížili.

Skryť Vypnúť reklamu

Práve Kosovo vás vyburcovalo k založeniu občianskeho združenia Človek v ohrození?
Celé 90. roky som pracoval pre české médiá, veľa som vďaka tomu cestoval po svete a s kolegom Janom Šibíkom z Reflexu som bol aj na hraniciach Kosova, keď sa začala vojna. Predtým som nikdy nemal zámer robiť humanitárneho pracovníka, ale vtedy som pochopil, že ako novinár môžem akurát napísať článok, alebo urobiť fotografie, a keď sa to uverejní, má to trvácnosť najviac týždeň a môžem len dúfať, že nejakým spôsobom zľahka pohnem verejnou mienkou. Najdôležitejšie bolo, aká odozva príde od humanitárnych organizácií. S kolegami novinármi sme mali pocit, že tie, ktoré v roku 1999 fungovali na Slovensku, neboli dostatočne aktívne. Medzičasom sa to veľmi zlepšilo. Navyše, na Slovensku sa ľudia vtedy sporili, či majú pomáhať aj Albáncom, lebo tu máme albánskych mafiánov a dílerov drog, či si teda zaslúžia našu podporu, alebo máme pomáhať len Srbom, ktorí sú naši bratia. Zjednodušujem to, ale takéto diskusie tu naozaj boli, z čoho svedok konfliktu môže ostať len v nemom úžase. Výsledok zbierok bol veľmi slabý.

Skryť Vypnúť reklamu

Vylepšili ste ho?
Deň po návrate Honza Šibík vystavil fotografie z kosovskej hranice na Václavskom námestí, inštaloval ich v takom železnom kontajneri. Na tomto jedinom mieste sa vyzbieralo tri štvrte milióna českých korún pre nadáciu Člověk v tísni. Bola to polovica toho, čo vyzbierali všetky humanitárne organizácie na Slovensku. Vtedy sme sa s partiou kolegov a priateľov rozhodli založiť na Slovensku Človeka v ohrození. Na začiatku sme nemali jasnú predstavu, ako bude fungovať, ale vedeli sme, že musí ísť o nejakú veľmi konkrétnu pomoc a tak sme najprv vyzbierali množstvo telefonických kariet pre utečencov na Slovensku, aby sa mohli spojiť so svojimi príbuznými a aspoň im povedať, že žijú.

Od vzniku organizácie už máte za sebou viac ako desať zbierok, no Človek v ohrození organizuje aj festival dokumentárnych filmov z konfliktných oblastí sveta Jeden svet. Ako hodnotíte posledný ročník?
Jadrom nášho publika, pre ktoré na budúci rok pre veľký záujem zrejme budeme musieť pridať ďalšiu kinosálu, sú študenti. Som z toho šťastný. Videl som, akí sú dychtiví pozrieť si autentické dokumenty a príbehy z konfliktných krajín. Informácie, ktoré dostávajú v skratke z televíznych obrazoviek im jednoducho nestačia.

Skryť Vypnúť reklamu

Prispievajú azda elektronické média k zdeformovanému obrazu sveta?
Nie vždy k zdeformovanému, ale k torzovitému. Správa aj toho najlepšieho novinára trvá sotva dve minúty. Čo sa dá za taký krátky čas povedať? Mám rád väčšie formáty - niečo na spôsob Oka Fera Feniča, povedzme 20-minútové dokumenty. Naše televízie nemajú taký pravidelný priestor. Dobrá vec pritom chce svoj čas a priestor. Ani Bratia Karamazovovci či Mahlerove symfónie nie sú „jednohubky".

So samostatnými výstavami ste začínali v polovici 90-tych rokov, keď ste v Prahe a v iných mestách ukázali svoj cyklus o slovenských pútnikoch. Prečo práve oni?
S témou náboženských pútí som sa stretol ešte pred revolúciou, v roku 1988, keď ma môj priateľ, katolícky disident Anton Selecký zavolal na Kalváriu do Nitry. Nie som katolík, pri sviečkach a gitarách som si v noci pripadal ako v snovom filme. Tóno potom moje fotky tajne prepašoval na Západ. S nadobudnutou slobodou po Novembri sa charakter pútí začal meniť. Stali sa masovejšími, priživovali sa na nich všakovakí predavači suvenírov. Chcel som to zaznamenať.

Skryť Vypnúť reklamu

Zasiahli vás púte osobne?
Spirituálna atmosféra náboženského prežitku ma už v Nitre veľmi oslovila. Nie preto, že som zatúžil byť s veriacimi, vždy som bol sólo jazdec, samotár, ale z hľadiska fotografií. Inšpirovala ma úžasná kniha Cristiny Garcíe Rodero Espaňa oculta, ktorá zachytávala španielske náboženské fiesty v akomsi zvláštnom globalizačnom habite, keď postavičky kostýmových anjelikov držia v rukách plechovky od kokakoly. Bol to taký postmoderný guláš, mne veľmi blízky. Začal som sa teda túlať po Slovensku, fotiť náboženské púte a prejavy viery. Po roku som fotografie nazväčšoval, ukázal som ich českým kolegom a vzápätí som dostal ponuku pracovať pre vtedy slávny Mladý svět.

Opakovane ste sa vracali do Litmanovej, kde sa dvom dievčatkám údajne zjavovala panna Mária. Dá sa odfotografovať zjavenie?
Fotografia narába s vecami, ktoré sú viditeľné. Zjavenie sa zachytiť, samozrejme, nedá, je však asi možné odfotografovať silu viery ľudí. Púť je totiž rituál, archetyp, generáciami prenesený vzorec správania. Mám pred tým úctu, lebo je to jedno z okien do minulosti a dnešný svet má tendenciu minulosť ignorovať - vyznávame kult budúcnosti. Fascinuje ma, ak v dnešnom svete ľudia veria, že buď oni sami, alebo niekto v ich blízkosti videl matku Ježiša Krista. A nielen videl, aj počul. Keď som však videl „v akcii" cirkevnú komisiu, ktorá skúmala pravdivosť videní dievčat s pomocou špendlíkov a baterky, ktorou im v extáze svietili do oka, bolo to už nad moje chápanie. Odkazy Panny Márie sú fatalisticky podmienečné - keď sa ľudia nezmenia k lepšiemu, tak sa stane niečo zlé. Pre mňa to nebola cesta, ktorú by som chcel nasledovať, bolo to príliš apokalyptické. Preto som tento cyklus napokon prerušil a včlenil som ho do cyklu o celej krajine v knihe Iné Slovensko.

Skryť Vypnúť reklamu

Platí, že v dnešnom svete hrajú hlavnú úlohu práve náboženské konflikty?
Náboženstvo je vždy tým najjednoduchším spoločným menovateľom pre vysvetlenie oveľa zložitejších konfliktov. Ak ostanem relatívne blízko nás, tak či už v Čečensku, Bosne, alebo v Kosove sa hovorí o kresťansko-moslimskom konflikte; pravdou však je, že ľudia sa nábožensky radikalizujú až pod tlakom brachiálnej vojenskej sily, keď stratia ilúzie, zábrany a bariéry. Pri tom, ako musia čeliť násiliu, ich zjednocuje náboženstvo. A potom má logicky aj deštruktívnu silu.

Ako sa vám javia problémy na Slovensku?
Mladí ľudia na besedách sa ma pýtajú, či sa mi slovenské problémy nezdajú byť malicherné a nevýznamné. A niekedy je to naozaj tak. Desí ma pritom, že v centre Bratislavy umierajú v mrazoch bezdomovci. Slovensko je jednou zo šťastných krajín, v ktorej už tri generácie nezažili vojnu. Starosti našich ľudí v zapadnutých hladových dolinách na Horehroní či v Gemeri sú iste vážne, vládne tam oprávnená skepsa, nedajú sa však porovnať s problémami krajín po vojne. Je to neprenosná skúsenosť a bolo by absurdné očakávať, aby si naši dlhodobo nezamestnaní odrazu začali vážiť svoje ťažké podmienky mysliac napríklad na Čečensko. Verím však, že reportáže a filmy z krízových oblastí zvyšujú u našich ľudí kultivovanosť a citlivosť voči utrpeniu iných. Na Slovensku z roka na rok vzrastá miera solidarity s okolitým svetom. Na pomoc obetiam cunami sa celkovo vyzbieralo takmer 40 miliónov korún, čo je najväčšia zbierka v našich dejinách ma pomoc zahraničiu. Potenciál solidarity má však aj svoje limity - nedávne zemetrasenie v Kašmíre nemalo silný ohlas nikde vo svete.

Skryť Vypnúť reklamu

Čo je pre vás Iné Slovensko?
Tento názov som použil už v roku 1998. V časoch Mečiara ma rozčuľovalo, keď jeho dvorní ideológovia nálepkovali tvorcov podľa toho, či im ide o pozitívny alebo negatívny obraz Slovenska. Takéto kategórie odmietam, okrem toho neukazujem ani prírodné krásy či pamiatky; preto som už vtedy použil slovíčko iné. Odsudzujem, keď niekto zámerne šíri lži, ale autor, ktorý vytvára skeptický, ironický či nebodaj temný obraz svojej krajiny to predsa môže robiť v mene pozitívneho cieľa. A tým je pre mňa zjavenie čohosi, čo nás presahuje a nemusí to byť iba Boh. Bojujem svoj jemný zápas o zachovanie spojivka s minulosťou. Iba hlupák vidí umenie priamočiaro a utilitárne. Napokon, mnohé zásadné umelecké diela nie sú práve veselé a povzbudzujúce.

Skryť Vypnúť reklamu

Aj v roku 2005 máme svojich ideológov, ktorí tvrdia, že Slovensko je na tom výnimočne dobre. Majú pravdu?
Od roku 1998 Slovensko spravilo obrovský pokrok, ktorý oceňujem, ale zároveň sa dá opýtať, či ten pokrok neznamená, že sa prehĺbil rozdiel medzi centrami nášho ekonomického rozvoja, ktoré sú povedzme v Bratislave, pri Žiline, v Košiciach a zvyškom Slovenska.

Máte na to odpoveď?
Zvyšok Slovenska výrazne nenapreduje, a ak, tak rozhodne nižším tempom ako Bratislava a Považie. Povedzme v Brezne alebo v Rožňave vidím nové supermarkety. Je to známka toho, že sa tam ľuďom žije lepšie? Chudoba je aj subjektívna schopnosť využiť alebo nevyužiť peniaze, ktoré má človek k dispozícii. Chudoba je aj štruktúra potrieb. Ľudia, čo zarábajú 6-tisíc korún a majú deti, často utrácajú za to, že im kupujú nové modely mobilných telefónov, lebo si to vyžaduje prostredie. Tlak vzorov z médií a reklamy je zničujúci. Snažia sa vyžiť z vlastných zdrojov - majú mäso, mlieko, niečo si dopestujú, a keď majú peniaze, nepoužijú ich na vlastné zdokonaľovanie, ale na nový model televízora alebo si neustále prestavujú dom, ktorý je zbytočne veľký a drahý. Bolo by to rovnaké aj keby mali dvojnásobok. Uznávam, mnohí iba živoria. Na druhej strane, ak sa Slovensko posunulo, tak vďaka tomu, že najmä mladí ľudia pochopili, načo majú cestovné pasy. Za prácou napríklad do Anglicka alebo do Írska cestujú celé skupiny Východniarov rovnako ako voľakedy do Kanady, či USA. Neuveriteľne ich to obohacuje. Zatiaľ sa ešte vracajú domov. Je otázka dokedy.

Skryť Vypnúť reklamu

Východ je ambicióznejší?
Je životaschopnejší. Počas revolúcie východné Slovensko prekročilo Bratislavu a jednou nohou vstúpilo rovno do Prahy. Často jazdím na východ, lebo ma fascinuje kontrast medzi zaostalosťou, ktorá je daná rôznymi objektívnymi faktormi, a subjektívnou životaschopnosťou ľudí.

Prečo uprednostňujete práve dokumentárnu fotografiu?
Lebo má schopnosť demýtizovať. Nechcem použiť patetické slovo, že je pravdivá. Robím fotografie takým spôsobom, aby nevznikol ani pocit, že sú zaranžované. Chcem byť svedok stretávania a míňania sa ľudí, pri ktorých sa odhaľujú ich spontánne vzťahy, väzby, rituály.

Prečo vám ide hlavne o sociálny dokument?
Myslím, že ja z neho iba vychádzam. Sociálna dokumentárna fotografia ukazuje aj odvrátenú stránku spoločnosti, jej perifériu, ktorá sa odlišuje od tej proklamatívnej. Vychádzam z humanistickej tradície agentúry Magnum, ktorá je dnes podľa mnohých prekonaná. Podľa mňa nie. Hľadám kľúč, ako obrazovo uchopiť nové fenomény zábavného veľkopriemyslu, éru prázdnoty, o ktorej tak výstižne písali Neil Postman a Gilles Lipovetsky. Na Slovensku pritom podvedome hľadám vizuálne motívy fotografií, ktoré mám rád u obľúbených klasikov. Preto si všimnem tuláka s paličkou pri múre s oplieskanou omietkou, alebo chlapcov, čo si púšťajú na sídlisku šarkana.

Skryť Vypnúť reklamu

Keď sme hovorili o pútiach, platí, že sú Slováci bohabojný národ? Nechcete to demýtizovať?
Stále sa u nás patrí chodiť do kostola, a v tom vidím zdroj užitočnej tradície. Podľa iných prejavov a kritérií sme však dosť bezbožná spoločnosť. Určite nad tým rozmýšľajú aj cirkevní predstavitelia - ako je možné, že na jednej strane sa ku katolíckemu vierovyznaniu hlásia dve tretiny dospelej populácie, ďalšia veľká skupina ľudí sa hlási k iným konfesiám a zároveň je dominantnou témou materializovaný konzum, agresívnosť reklamy a idiotské reality šou. To všetko sú predsa bezbožné záležitosti. Chápem kritický postoj cirkví, pretože nejde iba o nevinnú hru, zábavu. Ide o „preprogramovanie" podvedomia divákov. Aj mnohí kresťania sa možno bavia pri sledovaní dievčat, ktoré pripomínajú svojim vystupovaním prostitútky z ulice, a chlapcov, pripomínajúcich ich pasákov; a komentujú banality, ktoré si medzi sebou vymieňajú. Ich kritika je potom pokrytecká.

Skryť Vypnúť reklamu

Môžu azda za všetko nejaké reality šou?
Nie. Je jasné, že aj pred nimi tu boli prejavy bezbožnosti. Na druhej strane, veľa cestujem a viem, že na dedinách sú často práve fary a kostoly tými najokázalejšími budovami a farár má najmodernejšie počítače, na ktoré láka mládež. Klin sa klinom vybíja... Cirkev argumentuje, že musí ísť s dobou, že keby žili na úrovni Františka z Asissi a stredovekých pustovníkov, tak by nemala žiadny vplyv. Netvrdím, že to čiastočne nie je pravda, ale konzumné vzory tak podáva často aj ona samotná. Poznal som kňazov a bohoslovcov, ktorí boli doslova posadnutí najnovšími výdobytkami techniky, luxusom. Žiarili im očká, keď rozprávali o novej hifi-veži alebo domácom kine.

Ale aj politici tvrdia, že by chudobní nemali nejako bedákať, keď si za to môžu sami...
Môžu si za to sami? Ako ktorí. Môj príbuzný Števo Bukovics z Ratkovej je poctivý šikovný chlap, má obe ruky pravé a namojdušu v širokom okolí nezoženie inú robotu než prácu obecného vodiča. Za minimálnu mzdu, ktorá je zároveň maximálnou v danom kraji teda vozí všetko: starostku, smeti aj nebožtíkov. A je relatívne šťastný.

Skryť Vypnúť reklamu

Andrej Bán (1964) absolvoval v Bratislave štúdium žurnalistiky (1986) a ekonómie (1987). Publikuje pravidelne reportáže v domácich a zahraničných médiách. Od roku 1992 pracuje pre české časopisy (Mladý svět, Instinkt, Reflex), v súčasnosti je reportérom Týždňa. Bol kurátorom viacerých výstav na Mesiaci fotografie v Bratislave, autorom článkov o fotografii, lektorom fotografických dielní na Letnej fotoškole v Poprade a členom medzinárodnej poroty Czech Press Photo (2000 až 2004). Venuje sa dlhodobým fotografickým projektom, najmä o Slovensku, Balkáne a iných krízových oblastiach sveta (Blízky Východ, Severné Írsko, Južná Amerika, Irán a pod.). Od jej založenia v roku 1999 je predsedom humanitárnej organizácie Človek v ohrození. Je autorom námetu piatich dokumentárnych filmov, o.i. Tisove tiene (réžia Dušan Trančík) a My zdes (réžia Jaro Vojtek). V roku 2002 vyhral 1.ročník grantového programu Photodocument.sk udeleného agentúrou Juraj Vaculík Creative studio. V roku 2005 získal ocenenie Krištálové krídlo. Nedávno mu vyšla vo vydavateľstve Slovart monografia Iné Slovensko.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  2. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  4. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  5. Zákazníkov čoraz častejšie zaujíma pôvod výrobkov, ktoré kupujú
  6. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku
  7. Historická revue: Kam sa podeli Kumáni, Valasi a iné etniká?
  8. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie
  9. Oktagon 20: Pikantné súboje prinesú aj zápas o titul!
  10. Tipni si na Petru Vlhovú a získaj 10 eur
  1. Najobľúbenejšie auto Slovákov je opäť ŠKODA
  2. PLANEO Elektro funguje aj počas lockdownu - má akčný výpredaj
  3. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  4. MATADOR Group mení vizuálnu identitu značky
  5. Fokus očná optika sa stala exkluzívnym partnerom značky Nikon
  6. Turizmus za účelom estetickej chirurgie v čase pandémie
  7. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  8. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  9. Akčný výpredaj v PLANEO Elektro – to sú ceny nižšie až o 60 %!
  10. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 15 846
  2. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 15 226
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 8 919
  4. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 489
  5. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 927
  6. Nakupujete online? Toto potrebujete vedieť 6 530
  7. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 279
  8. Kvalitnej hydiny je na pultoch stále menej. Čo vlastne kupujeme? 6 136
  9. Kuba si turistov omotá okolo prsta. Miesta, ktoré musíte vidieť 5 895
  10. Historická revue: Kam sa podeli Kumáni, Valasi a iné etniká? 5 823
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Koronavírus: Situácia v levickej nemocnici je kritická, povoláva ambulantných lekárov (minúta po minúte)

PCR testy na Slovensku odhalili viac ako 224-tisíc nakazených koronavírusom. Pandémia Covid-19 si vyžiadala 3 526 obetí. Vláda predĺžila lockdown.

Ilustračné foto
KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Matovič vyhral na celej čiare

Čo si premiér odmakal, dostal Pellegrini zadarmo.

Peter Tkačenko
Bratislava Business Centre, kde sídli Johnson Controls
Cynická obluda

Otestujme sa pre Milanka

Nie je pravda, že najnovšia celoplošná bambusiáda každého len naštve.