Pred pár dňami mi uprostred noci, krátko pred štvrtou, zazvonil telefón. Najprv som sa trocha preľakol, či sa nestalo niečo vážne. Až tak zle to však nevyzeralo. Volal mi jeden blízky človek, ktorý ma prosil, aby som ho prišiel vyzdvihnúť do baru, kde akosi uviazol a nevedel sa vrátiť domov. Také veci sa občas stávajú, dokážem to pochopiť. Napriek nezvyčajnej hodine som sa cítil prekvapivo svieži.
Žijem na úzkej a hlučnej ulici, kam už päť rokov platí zákaz vjazdu kamiónov, ale zatiaľ sa ho ešte ani jednému nákladiaku nepodarilo dodržať. Nočné ticho bolo priam hmatateľné a niekoľko minút som si ho nehybne vychutnával, až kým som si nezačal vyčítať zdržovanie. Kým som spal, napadol sneh a ešte sa nestihol zmeniť na nechutnú vlhkú sivú masu.
Rozmrazil som auto a pohol sa, pričom moje pneumatiky ako prvé prerážali bielu vrstvu na vozovke. Minimálna premávka v centre ma až zarazila. Ľahučko som zaparkoval na mieste, kde inokedy kľučkujem pomedzi rady džípov so zapnutými blinkermi. Vošiel som do baru, kde šatniar tvrdo spal, na parkete prešľapovala zívajúca dvojica a návštevníci pri stoloch sa rozprávali ako na spomalenej rýchlosti. Dostal som dokonca chuť objednať si veľkú porciu raňajok, no vyzdvihol som priateľa a nasadli sme do auta.
„Ako si na tom? Mne sa vôbec nechce ísť spať," povedal som.
„Ja som úplne o. k., môžeme ísť hocikam," odvetil v totálnej opitosti a s hlavou opretou o operadlo okamžite zaspal. Pripútal som ho, pridal som plyn a bezcieľne som vyrazil. Nočná jazda ma na hodinu úplne pohltila: chaos snehu v oranžovom svetle lámp, prázdne ulice, sporadickí noční chodci, unudené policajné hliadky. Nerozumel som, kde sa to vo mne berie, mal som pocit, že volant ani nedržím ja a vlastné ruky akoby mi nepatrili. Opäť som si potvrdil, že na rozdiel od väčších metropol spí moje mesto dlho a rado, doslova drichme. Ráno sa však nezadržateľne blížilo, takže som napokon zamieril k bydlisku spáča.
„Ďakujem, to bol super rýchly odvoz. Ale mohli sme ešte niekam zájsť, ak si chcel," zamrmlal známy, keď som ho prebudil.
„Teraz v noci? Musíš sa vyspať a ja tiež. Dobrú noc," rozlúčil som sa a zamieril som domov najdlhšou možnou okľukou.
