Keď v roku 1929 narukoval k horskému pešiemu útvaru v Podolínci, okamžite zaujal talentom a veliteľstvo mu popri vojenskom výcviku umožnilo pravidelný tréning v zime i v lete. Jeho víťazstvá v bielej stope či cezpoľnom behu už nikoho neprekvapovali.

Po návrate do civilu nastal u Lukáša výkonnostný útlm zapríčinený existenčnými starosťami o rodinu v neľahkých podmienkach. Našťastie, všetko sa zmenilo po vstupe do ŠK Vysoké Tatry, ktorý mu zabezpečil aj zamestnanie v sanatóriu v Tatranskej Kotline.

Výsledkami zaujal predovšetkým v predolympijskej sezóne 1935, keď na 18 km dobehol na československom šampionáte tretí a v maratóne druhý. Z toho roku ostal pamätný aj jeho heroický výkon na majstrovstvách sveta v klasických lyžiarskych disciplínach vo Vysokých Tatrách (do roku 1936 prebiehali pod názvom preteky FIS). Mihalák v mimoriadne ťažkých snehových a poveternostných podmienkach so štartovým číslom 1 vlastne prešľapával ostatným trať a úplne vyčerpaný skončil na 20. mieste.

Začiatkom zimy 1936 absolvoval Tatranec v rámci olympijskej prípravy niekoľko kvalifikačných pretekov a na základe výsledkov ho zaradili do výpravy na ZOH. Mal dvadsaťosem rokov a prvýkrát v živote sa dostal na zahraničné lyžiarske terény. A hneď na olympijské.

V Garmisch-Partenkirchene sa trikrát postavil na štart a bojoval tak, ako bývalo uňho zvykom - naplno. V behu na

18 km, v ktorom triumfovali nezdolateľní Severania, vybojoval pekné 10. miesto ako najlepší bežec zo strednej Európy. "Bežalo sa mi dobre, bol by som aj lepší, ale na občerstvovacej stanici mi vnútili akýsi divný čaj a po ňom mi bolo na vracanie," tvrdil v cieli.

Na ešte lepšie umiestnenie si trúfal na 50 km, práve na najdlhšej dištancii sa cítil vo svojom živle. Osud bol však proti. Do siedmeho kilometra Mihalák figuroval medzi najlepšími. No na nešťastnom úseku pri predbiehaní japonského súpera nabehol ľavou lyžou na koreň stromu schovaný pod snehom a lyža sa po celej dĺžke rozštiepila. Vtedy ešte žiaden servis na trati neexistoval, a tak sa musel nešťastný Lukáš vzdať. Bola to obrovská smola a denná tlač skonštatovala: "Statočnému Slovákovi sa nezlomila iba lyža, ale aj srdce. Plakal tak, že sa nedal utíšiť."

Bôľ si trochu napravil vo vtedy novej olympijskej disciplíne, štafete na 4 x 10 km. Československé družstvo v zložení Musil, Berauer, Mihalák, Šimůnek skončilo na 5. mieste, pričom práve Mihalák bol naším najrýchlejším bežcom - rýchlejší od neho boli opäť iba Severania.

Olympijské zápolenia pod Zugspitzom boli vrcholom kariéry nášho prvého zimného olympionika (spoločne s hokejistom Trojákom). Jeho charakter i vystupovanie nielen v Ga-Pa vystihuje poznámka v českej dobovej tlači. "Je taký skromný, že odmietol prehovoriť aj do rozhlasu," skonštatovala.

Lukáš Mihalák súťažil ešte aj v rokoch 1939 - 1944, no postupne prechádzal už aj na trénerské pozície. Po roku 1945 využíval lyže dokonca aj v zamestnaní, pracoval ako poštár. Rodné Tatry mu učarovali na celý život a k lyžovaniu viedol aj svojich troch synov a dcéru, pretože rodina mu bola nadovšetko.

Autor: IGOR MACHAJDÍK(Autor je športovým historikom, pôsobí v Národnom športovom centre)