denníka Šport za najsympatickejšiu hokejovú osobnosť.

Dlhovlasý urastený muž, utiahnutý na schodoch hotela Crown Plaza nestačil dojesť obľúbenú rybu. Po objavení mal zrazu plný tanier otázok redaktoriek ženských časopisov. "Poskytli by ste svoju tvár na reklamné účely?" Michal na chvíľu zaváhal, v hlave mal deti a hokejové školy. "Myslela som napríklad reklamu vlasovej kozmetiky." "To určite nie", kapituloval v sieti podobných otázok so svojím banskobystrickým prízvukom v nefalšovaných bezmocných rozpakoch.

Dvadsaťosemročný center Philadelphie možno ako jediná zo slovenských hviezd z NHL ani raz neoľutoval, že lockoutový rok strávil v našej extralige v drese Zvolena.

"Ani by mi nevadilo, keby som si mohol zahrať aj o rok dlhšie. Nervy som mal doma občas len z toho, keď som nestihol pozháňať kamarátom lístky na hokej."

Po siedmom zápase o všetko finálovej série so Slovanom Handzuš vyšiel z kabíny smutný, no rovno predstúpil pred strapec mikrofónov. Pravú ruku si nebadane trel za chrbtom: "Moja vina. Zápas mala rozhodnúť naša lajna. Bola na ľade najviac, čakali sa od nej rozhodujúce góly. Zlyhali sme na čele so mnou."

Michal nevie hrešiť ani znevažovať, ale kúsok ďalej si pre seba uľavil, že "ten" Slovan mali za normálnych okolností urobiť. "Aj bezo mňa, veď ja ani neviem, či som bol na ľade."

Handzuš si už po zápasoch v Bratislave ľadoval natiahnuté šľachy v zápästí. Pred rozhodujúcim súbojom o titul vo Zvolene zaháňal bolesť tabletkami. Silnejšou dávkou, aby sa odovzdal tímu celý. Efekt bol zradný. Oťapený Michal v prvej tretine pri buly nevedel, na ktorú bránku vlastne útočí, celý zápas bol v útlme. O tom však dodnes nevie ani zvolenský lekár. "Načo, už je to preč. Ostalo mi, že musíš veľa prehrávať, aby si niečo veľké vyhral. Možno na olympiáde."