Radovan Grman z Bratislavy je od malička na invalidnom vozíku. Počítače spoznával najskôr ako samouk, veľa vedomostí si doplnil v škole. Tento rok skončil Gymnázium na Mokrohájskej ulici v Bratislave a išiel si hľadať zamestnanie. "V prvej počítačovej firme som síce urobil konkurz, no nezobrali ma. Hoci mi to nepovedali priamo, prekážkou bol môj vozík," myslí si Rado.

V ďalšej firme mal podobnú skúsenosť. "Personalistka si asi dobre neprečítala môj životopis a pozvala ma na konkurz. Keď zistila, že som na vozíku, poslala ma preč." O niekoľko týždňov sa uchádzal o miesto za počítačom inde a vzali ho na zastupovanie. "Keďže nemali bezbariérový prístup, pracoval som na počítači doma. No dali mi takú malú výplatu, že som musel dať výpoveď."

Pre novovznikajúcu trnavskú automobilku jeho vozík nebol problém. Zamestnali ho ako programátora na plný úväzok, zatiaľ na pol roka. "Kolega, ktorý dochádza z Bratislavy tak ako ja, ma do práce a späť vozí autom a prispievam mu na benzín. Aj pri obede potrebujem niekoho pomoc. Tácku s tanierom si na vozíku neviem odniesť sám. Ľudia okolo mňa sú milí a ústretoví," hovorí. Pracovisko prispôsobili jeho potrebám. Sedí v budove s bezbariérovým prístupom, inde ako ostatní programátori.

Rado súhlasí s tým, že zdravotne postihnutí sa často zatvárajú sami do seba. "To závisí od nátury. Ja sa nebojím ísť do spoločnosti, z vozíka nemám psychologický problém a nevytváram si bariéry voči zdravým ľuďom." (bej)