a zvykli nazývať, skonal v noci z 25. na 26. decembra.
"Škoda ho. Bol to mimoriadne dobrý chlap. Zapálený olympionik. Vždy, keď sa začalo hovoriť o olympiáde, akoby ožil. Práve on v roku 1992 založil Klub olympionikov v Košiciach a bol jeho prvým prezidentom. Šéfoval mu rok a pol, potom som to po ňom prevzal ja a robím tak doteraz," vysvetlil Anton Švajlen, ktorý sa z olympijskej medaily tešil o dvanásť rokov neskôr. V Tokiu 1964 si s futbalistami ako brankár vybojoval striebro.
Aj Athanasov v detstve najprv miloval loptu, ale v roku 1942 mu učarovalo zápasenie a začal navštevovať tréningy košického Levente. Krátko po vojne sa začal učiť za zámočníka, no žinenke zostával verný a stále sa zlepšoval. Ešte nebol ani majstrom Československa, keď si 21-ročného Mikuláša vybrali na predolympijskú prípravu a turnaj do Sofie. Muž s bleskovými reflexmi ovládal širokú paletu chmatov a nečakane v ľahkej hmotnosti (do 67 kg) triumfoval. Ba čo viac, vyhlásili ho za najtechnickejšieho borca turnaja. Už tam si ho naši zápasníci zvolili za kapitána.
V reprezentačnom dueli v Bukurešti predviedol s Rumunom Cucom súboj plný toľkých jedinečných akcií, že ho tréner Čapek okamžite sfúkol, ako si dovoľuje robiť v medzištátnom zápase exhibíciu. "To všetko v zápale boja," bránil sa vraj Mikuláš a trénera vzápätí začalo mrzieť, že si stretnutie nenakrútil. Súperi sa báli najmä jeho "záhlaváku", po ktorom často končili na lopatkách.
V Helsinkách začal Athanasov skvele. Najprv vybodoval Gréka Parmerasa a vzápätí Francúza Veirdanca. A keď zranený Poliak Szajewski odstúpil zo súťaže, Mikuláš vedel, že s Talianom Benedettim to bude už súboj o medailu. Po 3 minútach a 55 sekundách úporného boja, ako píše Igor Mráz v knižke Preslávili Slovensko, už košický zápasník vedel, že má medailu. Napokon zostala bronzová, na neskoršieho víťaza Rusa Safina a Švéda Freiju už nestačil. Napriek tomu ho na pražskom letisku vítali rovnako nadšene ako zlatých atletických manželov Emila a Danu Zátopkovcov.
Mikuláš takmer okamžite začal snívať o ďalšej medaile v Melbourne 1956. Ak však chcel košický zápasnícky klub prežiť, museli si jeho členovia na existenciu zarobiť. Athanasov spolu s ostatnými chodil pracovať do kameňolomu a veľa času na tréning nezostávalo. Aj preto na nasledujúcich turnajoch Košičania pohoreli a stratili dôveru šéfov telovýchovy. Hoci si potom Mikuláš olympijský limit druhým miestom na medzinárodnom turnaji v Prahe hladko vybojoval (nestačil len na vtedy takmer neporaziteľného Koršunova zo ZSSR), letenky do Austrálie sa nedočkal. Vedenie ČSTV rozhodlo, že zápasníci nie sú zárukou úspešnosti a nikam nepôjdu. Nezmysel ako hrom, no funkcionári zostali neoblomní.
Athanasov im to nikdy nezabudol. Zapovedal sa, že na reprezentačnú žinenku sa už nikdy nevráti. Mnohí ho neskôr tisíckrát prehovárali, ale on sa obmäkčiť nedal. Zostal verný už len košickej Lokomotíve, v ktorej do roku 1958 podľa histórie zápasenia spracovanej Slovenským zápasníckym zväzom, aj trénoval. Neskôr ho pohltila náročná práca vo VSŽ.
Sedemdesiatky sa dožil v skvelej fyzickej kondícii a pevnom zdraví. Pokračovať v šírení olympijských myšlienok a naďalej organizovať diskusie s mládežou mu ďalej nedovolila krutá Alzheimerova choroba. Mikuláš Athanasov strávil posledné roky života v ústraní. Rozlúčka s legendou košického športu bude dnes o 14.00 h v miestnom krematóriu.
RASTISLAV HRÍBIK
