"Tento rok ešte bude pokoj bez bojov a poslední vojaci z jednotiek OSN mi azda pred koncom roka dajú voľačo zarobiť," hovorí George Lahai, 35-ročný predavač suvenírov a príležitostný holič. "A aká bude budúcnosť? To neviem. Opýtajte sa Veľkého hada z džungle."

Na konci roka odídu zo západoafrickej Sierry Leone, teda Pohoria levov, vojaci OSN, ktorým sa podarilo pomôcť ukončiť brutálnu občiansku vojnu. Od roku 1999 ich tam bolo 17 500 a spolu s nimi aj 260 vojenských pozorovateľov.

George potom v tieni dávno vybrakovaného nákladiaku prehodí cez plecia potrhaný obrus ďalšiemu zákazníkovi. Na tenký hrebeň priloží žiletku a pokračuje: "Rebeli mi zabili manželku aj oboch rodičov, ale mne s bratmi a dvoma deťmi sa podarilo ujsť. Ani nás nezmrzačili, takže naša rodina neskončila najhoršie."

Obete vojny vidieť na každom kroku. Najmä hlavné mesto Freetown je plné žobrajúcich mladíkov s useknutými rukami alebo nohami.

Občianska vojna v Sierre Leone, ktoré je veľké ako jeden a pol Slovenska, vypukla v roku 1991. V hre bol najmä vplyv nad sierraleonskými diamantovými náleziskami. "Počas bojov tu zahynulo 60-tisíc civilov, okolo 100-tisíc ich zmrzačili a 70 percent dievčat a žien sa stalo obeťami sexuálneho násilia. Počet zabitých povstalcov a vojakov vládnej armády nie je známy," hovorí podplukovník Miroslav Šoter, ktorý v Sierre Leone slúžil v roku 2002 ako vojenský pozorovateľ. Slovensko tu malo pozorovateľa až do decembra tohto roku.

Predavač suvenírov George Lahai býva v hrdzavom železničnom kontajneri s dcérou Fatulai, synom Faberom, družkou Momo, najmladším bratom Infalahajom a rodinou stredného brata Ibrahima. Tak ako 95 percent ľudí vo Freetowne ani oni nemajú tečúcu vodu, kanalizáciu či elektrinu.

George Lahai vie, že jeho deti budú celý život trieť biedu, ak skončia medzi 70 percentami negramotnej populácie. Štvrťročne preto dá na školské poplatky po prepočte približne tisíc korún, čo je tretina jeho príjmu.

"Čítať a písať viem ja aj môj brat Ibrahim," hrdo povie George. Potom však dodá, že listy by si spolu písať nemohli. George píše latinkou a Ibrahim vie písať len po arabsky. "Keď sa k našej dedine Kanyma blížili rebeli, utekal každý bez rozmyslu, ako mohol. Ja s najmladším bratom Infalahajom a s deťmi sme sa cez vojnu ocitli tu vo Freetowne. Stredného brata Ibrahima iný prúd utečencov zaniesol do susednej Guiney, kde sa ho ujali v moslimskej škole. Tam prijal súčasné meno i náboženstvo," vysvetľuje protestant George.

Na Nový rok si Lahaiovci vynesú pred kontajner staré madrace, na ktorých spávajú, a na Georgeov starý holičský obrus porozkladajú slávnostný obed. Kým sa George peši vráti z 12-kilometrov vzdialeného protestantského kostola, jeho moslimský brat Ibrahim s manželkou uvaria v kotlíku okrem ryže aj rybu. "Ak sú dajaké peniaze, tak deťom kúpim sladké oplátky a niekoľko fliaš dobrej bublinkovej vody. Voľajaké oblečenie, čo som získal z humanitárnej pomoci, už pre ne odložené mám."

Po pobreží sa popred Georgeov kontajner vracia z cvičného pochodu jednotka domácej armády. Od Nového roku má byť po odchode vojsk OSN z krajiny zárukou stability. Desaťtisíc výhradne profesionálnych vojakov cvičia predovšetkým Briti a Kanaďania. Aj George dúfa, že s poriadkom sa do krajiny vrátia aj ťažobné spoločnosti a potom aj turisti.

Autor: Freetown pre SME