Už po dvadsiatytretíkrát sa v decembri konal benefičný koncert pre decká z detských domovov. Organizátorom je spoločnosť Úsmev ako dar. Štedrý večer sa mi už roky spája so sledovaním záznamu z tohto koncertu v televízii.

Nemá to žiadne racionálne vysvetlenie, skôr čisto emocionálne - k Vianociam to u mňa jednoducho patrí a to zvláštne "rozosmutnenie" sa nad deťmi bez rodiny i premýšľanie o spravodlivosti tohto sveta tiež. Ten koncert mám skrátka rád. Aj s tou zmesou gýču, silenými úsmevmi niektorých vystupujúcich (áno, občas sa tam vyskytnú aj takí) a zverejňovaním nekonečného zoznamu sponzorov, t. j. firiem, ktoré zväčša prispievajú iba vtedy, keď majú možnosť verejne sa prezentovať v telke.

V detstve sa mi táto akcia spájala s túžbou vidieť pokope známych spevákov a skupiny. Keď som povyrástol, prišla radosť, že umelci tu vystupujú bez nároku na honorár a robia "niečo" pre deti, ktorí nemajú rodinu, t. j. že "činia dobrý skutok".

Neskôr som si začal klásť otázku, prečo ten koncert robia výhradne na Vianoce a iba jedenkrát ročne. A dnes sa pýtam, prečo je to iba pre vybraté "domovácke" deti, a nie pre všetky, ktoré by sa chceli zúčastniť.

Aby bolo jasné, akcie tohto druhu sú podľa mňa potrebné. Napriek tomu, že okrem "cieľového publika" sa tam pretŕčajú i hordy snobov, ktorí pred akciou vystúpia z vykúrenej limuzíny, popravia si drahý kožuch, jazykom vyberajú zo zubov zvyšky kaviáru, pred kamerou nahodia "starostlivý" úsmev a prehodia pár vetičiek o tom, ako treba týmto deťom pomáhať, ako venovali takú a takú sumu pre ten a ten charitatívny projekt abla-bla-bla.

Vždy je však lepšie strpieť takéto pozadie akcie, ako nespraviť vôbec nič. Bohužiaľ, snobov a krivé charaktery z dobre mienených akcií odstrihnúť nejde. Stačí ich rozoznávať. Teraz nemám na mysli vyššie zmienený koncert, ale všetky charitatívne akcie en bloc. Tie decká dostali tohto roku svoje Adely, Pycov, Brunov, Katky, Mirov, Tomášov a iných, t. j. presne tých, ktorých túžia vidieť naživo, od ktorých si chcú dať podpísať ruku, či spraviť spoločné foto. V sále ich bolo podľa moderátora asi 900.

Na nete som sa dočítal, že v roku 2004 bolo v štátnych inštitúciách "odložených" približne 6500 detí. Nech by ich aj bolo viac, po odrátaní vyslovene maličkých detičiek, ktoré na takéto akcie z objektívnych príčin nemôžu prísť, dávam jeden (myslím realizovateľný) tip - o dva roky bude mať táto akcia 25. výročie. Čo tak prestať selektovať "domovácke" deti a spraviť jednu riadnu megaakciu pre všetky, ktoré budú chcieť? Určite sa ich nájde viac ako 900. V Bratislave na to priestory sú a neverím, že by majiteľ "zimáku" či NTC neposkytol priestory zdarma, resp. s poriadnou zľavou. Desiatky autobusov a všetky deti možno vziať na výlet.

Ak je toto neuskutočniteľné, treba skúsiť koncertov viac v každom kraji jeden. Umelcov je dosť, dajú sa rozdeliť. Pre tie decká je to minimum. Ak ste pozorne sledovali koncert, na tvárach v publiku sa mihali aj slzy. Šťastia, že vidia "live" svoj idol.

Pikoška na záver. V nedeľu som bol vyhodiť smeti. Vedľa mňa sa pristavilo solídne oblečené dievča a vyhadzovalo evidentne nové (ešte s visačkou, asi pod stromček darované) rifle.

Na moju otázku, či nie je lepšie to odniesť a darovať detskému domovu, som dostal náležitú odpoveď: "Vám snáď šibe, viete koľko dnes stojí benzín, čo som blbá, šmejdom budem prispievať?" Cenu vyhadzovaných riflí zjavne opomenula, absentujúcu empatiu v sebe tiež.

Keďže oblečenie nosím do decákov pravidelne a nakopol som k tomu už viacerých známych, ponúkol som jej, že to tam odnesiem sám (v januári sa tam aj tak chystám). "No iste, to poznám, pre seba ich chcete! A vraj do decáku!". Skrúšene priznávam, že dievčenské rifle nenosím. A pri mojej postave by som ich neobliekol snáď ani na ruku. Navyše poznám tú radosť v očiach detí, keď sa prehŕňajú v prinesených taškách. I úsmevy tých vychovávateľov. No čo, snáď si tie rifle našli aspoň bezdomovci.