Biely vedľa čierneho. Zlodej vedľa okradnutého. Občasník sviatkový vedľa notorika kostolného. Mládež na stojáka a starší v laviciach. Všetci rovnakí pred Dieťaťom. Prišli, aby si zaspievali. Aby sa nadýchali vyumývaného kostola a tichonočnej atmosféry. Aby si splnili svoju ročnú kresťanskú povinnosť. Bez kostola by to nebolo ono. A tento rok nám aj pekne nasnežilo, Vianoce ako vyšité zo starého kalendára. No možno aj niečo navyše.

Takto to vyzeralo v osade Poštárka, mestská časť Bardejova. Tisíc Rómov a tisíc bielych. Asi.

Ale v tom kostole na polnočnej sa to akosi zlialo. Všetci sa modlili k tomu istému Bohu, všetci spievali tie isté koledy. Vianočné blahoželanie si vypočuli všetci rovnako. A Tichú noc spievali všetci spolu v pohasnuvšom kostole z hĺbky svojho srdca. To by tam človek musel byť (viem, že ti to nebolo možné, ale tentoraz sú slová málo). Kristus Spasiteľ je tu, Tešiteľ sveta je tu. To ani do rómčiny prekladať netreba. Tomu rozumejú všetci.

Róm rád spieva. A spieva od srdca. A preto, hoci pri druhej a tretej slohe dochádzala zásoba slov, srdce hovorilo svoje. Pokoj Boh rozdeľuje nie podľa zásluh ani podľa odtieňa pokožky, lež podľa ochoty byť človekom dobrej vôle.

Autor: Maroš Peciar