Narodila som sa so srdcovou chybo. Rodičia sa o mňa až prehnane báli a ja som to ako dieťa nevedela pochopiť. Začala som s nenáročnou gymnastikou na základnej škole. Nechala som to po pol roku, lebo talent ma v tomto smere zďaleka obišiel. Milovala som preháňať sa s loptou. Presedlala som na basketbal, kde sa mi pol roka naozaj darilo. Ale skončilo sa to pri strachu rodičov z môjho srdcového defektu. V tom čase som ich nevedela vôbec pochopiť. Chcela som presedlať na futbal, pri ktorom som lietala v siedmom nebi. No vo futbale sa behá oveľa viac, navyše to nie je šport pre dievčatá! Koniec snov. Prihlásili ma do volejbalovej prípravky. Takmer úplne som zatrpkla na šport. Nenávidela som volejbal z celej duše. Ani trochu som nevynikala. V pätnástich rokoch som vážne uvažovala, že s tým nadobro prestanem. Ale uvedomila som si, že začínať s novým športom je už neskoro. A navyše s čím tak? Počet športových základní v malých mestách býva limitovaný. Hrať futbal som mala zakázané, na tenis sme nemali, na atletiku bolo už neskoro. Bola som zúfalá zo situácie, v ktorej som sa ocitla. Závidela som dievčatám, ktoré chodili na tréningy s radosťou. Pochopila som, že sa vlastne sama týram. Jediná cesta z bludného kruhu bola trpezlivosť. Naučiť sa zotrvať a naučiť sa milovať nenávidené.
Za pár mesiacov som sa zlepšila hádam o osemdesiat percent. A to len preto, že som sa naučila milovať bolesť. Pravdupovediac, začala som snívať, že raz niečo vo volejbale dokážem, a táto malá nádej ma držala pri živote. O pár mesiacov som zistila, že cesty do reprezentácií vedú cez výšku, ktorú som však nikdy nemala. Keby som mala aspoň 180 centimetrov, hneď by sa so mnou niekto bavil. No 174 centimetrov nikomu nestačilo. Veď som ani nemala obrovský talent, ktorý by zmazal výškové rozdiely. Šesť centimetrov mi malo zabiť osem rokov života a všetky sny. Na to, aby sa tak stalo, som však príliš tvrdohlavá.
Šesť centimetrov nie je až tak veľa, to je pravda. V živote volejbalistu to však znamená dvojnásobnú námahu, ak nie väčšiu. 170-centimetrový človek musí zo seba vydať veľké úsilie, aby ako-tak vyskočil nad sieť, ktorá je vo výške 224 centimetrov. Ak sa chce navyše pokúsiť o poriadny blok, musí úsilie ešte zdvojnásobiť. Na druhej strane siete bývajú však takí, ktorí nemusia vyskočiť vôbec, iba dvihnú ruky a zablokujú vás. To je tá nespravodlivosť, ktorá ma vo volejbale najviac mrzí. Niekto musí siahať až na dno svojich síl, druhému stačí iba minimum úsilia, aby bol na jeho úrovni. Na svete je však veľa nespravodlivosti. Čím skôr sa s ňou vyrovnáme, tým skôr máme šancu stáť opäť na nohách...
V pätnástich rokoch som začala stabilne hrávať na poste smečiarky. Išlo mi to, tak som bola smečiarkou, aj keď ma viac bavilo nahrávať, tvoriť hru. Veď len tak boli akési šance, že raz zažijem aj nejakú profesionálnu súťaž. No na post nahrávačky som sa nedostala. Moje výkony na smeči presvedčovali, že to je moje miesto. Stačilo to v lige starších žiačok, u kadetiek, v juniorke a dokonca aj v prvej slovenskej ženskej lige. Veľa ľudí ma aj chválilo, ale ja som vedela, že každým rokom sa môj sen o vrcholovom volejbale vzďaľuje.
Motiváciu robiť väčšinu vecí dvojnásobne som našla v nahrávačke talianskeho národného družstva Eleonore Lo Bianco na olympiáde v Sydney. Takmer celý turnaj síce presedela na lavičke, ale bola tam, čakala na svoju šancu a keď ju dostala, nechcela sa jej pustiť.
Keď som mala osemnásť rokov, stala som sa kapitánkou ženského družstva. Bola to pre mňa pocta, aj keď v našom družstve boli väčšinou šestnásť-sedemnásťročné dievčatá. Ale nebola som ani najstaršia. A to ma tešilo. Prvý rok sme skoro vypadli z prvej ženskej ligy. Ale vzhľadom na náš vekový a výškový priemer, financie, podmienky, za akých sme trénovali, bol zázrak, že sme ju zachránili. Na konci sezóny sme sa rozišli s trénerkou, ktorá z nás spravila volejbalistky. Bohužiaľ, je len málo ľudí, ktorí vydržia až do cieľa. Na Slovensku volejbal nie je až takým populárnym športom, aby ste si ním zarobili na živobytie. Je len pár družstiev v najvyššej lige, ktoré majú sponzorov a môžu poskytnúť vyššie platy svojim hráčom. Za trinásť rokov, čo sa venujem volejbalu, som dokopy zarobila 135 Sk a prerobila azda päťciferné číslo. Veľa ľudí sa čuduje, načo ho hrám, veď je jasné, že to nemá budúcnosť. Možno nemá, no ja stále verím...
Keď sa ohliadnem späť, vždy sa mi v prvom rade objavujú pred očami dobré spomienky a až potom tie zlé. Vidím litre vyplaveného endorfínu po vydretých víťazstvách, šťastné tváre svojich spoluhráčok, radosť mojej rodiny, najvernejších fanúšikov. A až potom tie litre potu, vykĺbené prsty, výrony a opuchnuté lícne kosti. Vďaka športu som pochopila, že na svete existujú aj prehry. Čím skôr sa s nimi zmierite, tým skôr máte možnosť zvíťaziť.
Človek v živote padá veľa ráz na zem. Najťažšie sa dvíha po tvrdých pádoch... V sekunde sa váš život môže zmeniť o 180 stupňov. Môj sa menil presne vtedy, keď mi po neznesiteľných bolestiach v krížovej oblasti diagnostikovali herniu disku. (Spôsobilo ju roztrhnutie obalu, v ktorom sa nachádza platnička. V takých prípadoch vytečie tekutina, ktorá je vnútri platničky. Platnička potom stráca pružnosť. Stavce začnú tlačiť na platničku a tá sa následne vysúva, tlačí na miechu. Operácie v takýchto prípadoch sú naozaj nebezpečné. Navyše, ak sa aj vydaria, sú iba na aké-také dožitie. Vrcholový šport by dokaličil aj umelú platničku.) Takýmto postihnutím trpia predovšetkým starí ľudia, nie dvadsaťročné dievčatá. Pamätám si, že deň, keď mi oznámili nález, bol neuveriteľne tmavý a pochmúrny. Vonku bola mrazivá februárová zima a v mojom vnútri neuveriteľne prázdno. Prázdno ako ešte nikdy predtým. Ocino je lekár, hneď vedel, o čo ide. Bol vtedy pri mne, a to bol jediný dôvod, prečo som zadržala plač. Sklamanie a dezilúzia prepukli v momente, keď som osamela. Volejbal bol môj život. A ten sa mi práve rúcal...
Bol to koniec môjho starého života, v ktorom sny mali prednosť pred realitou. Pár dní nato som dostala od kamaráta žltý náramok LIVESTRONG (ži naplno, silno) a pochopila som, že ak chcem začať znova žiť, budem sa musieť postaviť osudu. Presne ako Lance Armstrong či Mary vo filme Million Dollar Baby.
Prvou prekážkou boli moji rodičia. Ako lekári vedeli presne, čo hernia disku pre športovca znamená. Snažila som sa ich presvedčiť, že to až tak nebolí. Tušili, že klamem, no tiež sú vášnivými volejbalistami a dovolili mi ďalej hrať na poste nahrávačky, kde sa obe strany chrbtice zaťažujú rovnako. K hernii som pravdepodobne prišla práve silou-mocou smečovaním. Bolesť mi občas vystreľovala až do lýtka, no samu seba som presvedčovala o tom, že to nič nie je. Na vyšetrenie magnetickou rezonanciou som pristala, až keď to bolo už naozaj neznesiteľné. Ani nechcem pomyslieť nato, čo by bolo, keby som presedlala na nahrávačku v časoch, keď to len pobolievalo. Bola by som o sedem míľ popredu ako dnes. Doplatila som na vlastnú hlúposť, keď som si myslela, že bolesť zvládnem. Áno, bolesť sa dá zvládnuť, ale len dovtedy, kým nezačne byť nezvládnuteľná. Tvrdohlavosť sa v takýchto prípadoch nevypláca.
Začiatky bývajú ťažké. Bola som znovu nula. Prvé zápasy som presedela na lavičke. Tréner sa ma bál postaviť čo len na podanie. Bez ortopedického pásu som sa nepohla ani na krok. Nemohla som riskovať ďalšie zhoršenie svojho stavu, aj tak to už bolo dostatočne nanič.
Po troch týždňoch rehabilitácie som sa objavila na prvom tréningu. Bol to deň, keď som začala nahrávať. Nikdy nezabudnem na vetu, čo povedala spoluhráčka trénerovi po tom, ako ma po celú sezónu nechcel zaradiť na post nahrávačky: "Vidíte, tréner, takto sa to asi muselo skončiť, aby mohla hrávať na svojom vytúženom poste." Niektoré veci sa proste musia stať. Aj tá veta mala zaznieť, aby som si uvedomila, "tu máš šancu, teraz je to na tebe!"
Ale realita bola iná. Na prvom tréningu mi všetko išlo odruky. Obyčajnú vysokú postavenú nahrávku na kolík som dokázala postaviť až po troch tréningoch. Aj to mi stále každá druhá odchádzala z rúk. Videla som v očiach spoluhráčok, ako mi vravia: Evka, na toto teda nemáš. Bolo mi nanič, plakávala som takmer každý večer, ale len tak, aby o tom nikto nevedel.
Ak človek tvrdí, že čosi v živote dokázal sám, mýli sa. Nič v živote sme nedokázali sami. Vždy tu bol niekto, kto nám k tomu dopomohol. Mne v najťažších chvíľach pomohla konkurencia. Spoluhráčka - nahrávačka. Mohla ma odignorovať a pokojne spávať, bez strachu, že raz nejaká konkurencia bude existovať. Ale ona spravila presný opak. Naše bytie závisí aj od ľudí, ktorí nás obklopujú. Je zaujímavé pozorovať, ako sa rozhodujú a menia nám osud. Ešte krajšie je vidieť, ako nám pomáhajú plniť naše sny...
Z nahrávačky číslo štyri sa zo mňa po troch mesiacoch stala nahrávačka číslo dva s tendenciou smečovať z druhej. Ten hriech som si občas nemohla odpustiť. Navyše, mohlo ma to ako šiestu útočiacu hráčku na ihrisku posunúť dopredu.
Nahrávačky dozrievajú ako víno. Čím sú staršie, tým sú lepšie. Všetky moje veľké vzory mali v najlepšej forme okolo tridsiatky. A tak som si povedala, že jedenásť rokov je dosť dlhý čas na to, aby som sa na tomto poste udomácnila.
Kdesi som raz čítala, že kto sa po ťažkom páde dokáže postaviť späť na nohy, bude raz víťazom. Na začiatku leta sa mi na nohy stávalo o čosi ťažšie ako v zime. Asi sa to zhoršuje. Napriek tomu, že si dávam na kríže obrovský pozor. Existuje istá hranica, po ktorú to môže zájsť. Ďalej je už iba nôž a pod ten sa mi nechce, lebo to by bol už istý koniec.
Posledné leto ma poznamenalo asi najviac. Možno sa mi podarilo aj dospieť. Na pár mesiacov som sa osamostatnila od rodičov, išla som pracovať do zahraničia. Vybrala som si Taliansko. Párkrát som ho už navštívila, tak som ho aj ako-tak poznala. Chcela som sa zdokonaliť v jazyku, z ktorého som maturovala. No prvotná myšlienka patrila opäť volejbalu. Chcela som si zahrať a trénovať spolu s nejakým talianskym družstvom. Sprvu to bolo náročné, najmä presvedčiť rodičov, ktorí sú dvetisíc kilometrov ďaleko, že všetko je ľahké a krajšie to už snáď ani nemôže byť. A viete, že som ani nemusela klamať!?
Osud ma zavial do Parmy. Tu som natrafila asi na najväčšie šťastie života. Od príchodu boli na mňa všetci veľmi milí. A to nielen v práci, ale aj mimo nej. Pracovala som v Collecchiu, blízko Parmy. V jednej fabrike, ktorá je azda najväčším výrobcom rajčinových produktov v Taliansku. Práca sama osebe nebola ťažká. Mojou úlohou bolo iba plniť vrecká s rajčinovou polpou šesť hodín denne. No hneď, ako som našla družstvo, s ktorým som začala trénovať, všetko začalo byť náročnejšie.
Bývali sme asi štyri kilometre od závodu a k dispozícii sme mali iba bicykle. Niektoré dni som absolvovala tréningy, ktoré trvali do desiatej večer. Keď sa mi zmena začínala o dvanástej v noci, bol čas akurát tak na sprchu a rýchlu večeru. Potom som musela cestovať štyri kilometre na bicykli do práce a štyri naspäť. Medzitým som šesť hodín stála na nohách. Našťastie, po každých štyroch dňoch bol deň oddychu a zmeny sa menili. Poslednú nočnú zmenu mi bolo všelijako, len nie dobre. Bolo mi na odpadnutie, no ja som sa usmievala. Bola som šťastná. Ale nie som žiadny sadomasochista! Bola som len šťastná z toho, že vtedy som si bola načisto istá, že som pre svoj sen spravila naozaj všetko. Že viac sa už nedalo...
Tréningy, ktoré som absolvovala v Parme, mi splnili detské sny. Nech už to naplánoval hocikto, patrí mu veľká vďaka. Ďakujem tisíckrát! Nebola to olympiáda, nebola to talianska Seria A. Ale mne išlo o ten pocit. Aké by to bolo žiť svoj sen. Veď predsa Seria B1 nemá tak ďaleko od Serie A, v ktorej môžu hrať aj hráčky zo zahraničia. Išlo mi o to, aké by to bolo predbehnúť tigra, premôcť leva a prekonať samu seba.
Bolo to naozaj náročné, ale mám z toho radosť. Verím v sen, ktorý si asi nikdy nesplním. Snívam, že sa raz zúčastním na olympiáde. Bez neho by som skončila s volejbalom už v pätnástich. O pár dní budem mať dvadsať. A môžem povedať, že celý ten boj stál za to. Každý deň bojujem proti nepriazni osudu. A mám náskok. Nebude to nadlho, to viem. No verím, že nakoniec aj tak vyhrám...
o o o
Tento svoj príbeh som písala na kolenách v továrni počas nočných zmien. Preto by som sa všetkým čitateľom chcela ospravedlniť za rôzne nedostatky, ktoré obsahuje. Odhliadnuc od chýb, skúste si, prosím, všimnúť hlavnú myšlienku.
Mne sa bariéru, ktorú mi postavil osud, asi nepodarilo preraziť. Ale aspoň som to skúsila. Totiž bez skúšania to nejde. Ako dopredu môžete vedieť, že sa niečo nepodarí, aj keď nemáte žiadne pozitívne predpoklady? Víťaz sa stáva víťazom až v cieli. Ruky sa nikdy nedvíhajú na štarte. Ak chce víťaz vyhrať preteky, musí zo seba vydať viac ako všetci ostatní, občas viac ako uvládze on sám. Existuje vôbec krajší pocit, ako keď zvíťazíte vďaka tomu, že ste vydali zo seba viac, ako ste boli schopní? To je môj cieľ. Ale ešte som od neho ďaleko...
Pôsobivý príbeh šedej myšky
"Veľmi úprimne napísaný príbeh s otvoreným koncom - neštylizovaný, emocionálne účinný, mobilizuje čitateľa a napĺňa zvedavosťou," skonštatoval renomovaný literát Anton Hykisch, keď si prečítal vyznanie Nitrianky Evy Firickej, ktoré pod názvom Prečo je dôležité nikdy sa nevzdať poslala do národného kola svetovej literárnej súťaže Olympijský šport a literatúra, vyhlásenej Medzinárodným olympijským výborom.
Pionier novovekého olympizmu Pierre de Coubertin písal o športe ako o dare bohov, elixíre života, ktorý veselým lúčom obdarí po ťažkej práci. Len sila tela a pevnosť vôle určujú hranice výkonu, tvrdí v Óde na šport, pod pseudonymom poslanej a ocenenej v literárnej súťaži štokholmskej olympiády v roku 1912.
Firickej esej je práve na túto tému. "Som len obyčajná šedá myška," napísala o sebe v predslove v obave, že jej príbeh nikoho nezaujme, ale zároveň v nádeji, že "aspoň jeden človek sa vo mne nájde".
Porota pod vedením podpredsedníčky Slovenského olympijského výboru Márie Mračnovej (v nej o. i. Anton Hykisch a Anton Baláž) práve jej prácu poslala do medzinárodného kola súťaže MOV.
Ocenené práce olympijskej súťaže
Do 12 rokov
1. Michal Piatra, Bratislava
2. Lucia Arbetová, Stará Turá
3. Marek Čižmár, Moldava nad Bodvou
Do 18 rokov
1. Jakub Trojan, Veľké Uherce
2. Tibor Lindovský, Bratislava
3. Martin Šuraba, Košice
Nad 18 rokov
1. Eva Firická, Nitra
2. Lucia Lackovičová, Bratislava
3. Dana Hlavatá, Bratislava
Osobitné ocenenie spisovateľom
Ladislav Ťažký
Ján Beňo
Autor: EVA FIRICKÁ
