Bol jedným z najväčších prekvapení roka 2005. Je iný ako ostatní - vyzerá ako bezpohlavný anjel, svoje jemné pesničky podáva s uhrančivou naliehavosťou. Za druhý album získal prestížnu Mercury Music Prize a teraz boduje aj v koncoročných anketách o najlepšiu nahrávku. Tridsiatnik Antony Hegarty však nerobí nič iné len to, čo cíti a vie najlepšie.

"Verím, že je tu niekto, kto sa o mňa postará, keď zomriem, odídem," spieva v sprievode klavíra precítený hlas v prvých sekundách albumu I Am A Bird Now. Nezvyčajná hudba - navonok ospanlivo plynúca, no nabitá silnými emóciami, s hrejivým akustickým zvukom a v neposlednom rade prizdobená zaujímavými hosťami, ktorými sú spriaznené duše (Boy George, Lou Reed alebo vychádzajúca pesničkárska hviezda Devendra Banhart).

Piano, husle, kontrabas, dychové nástroje, gitary a nad tým všetkým sa étericky vznášajúci kontratenor. Na podobnú kombináciu dnes ťažko narazíte, no kľúčom úspechu, či presnejšie sily tejto hudby je jej prirodzenosť. Namiesto pózy alebo nejakého zdôrazňovania excentrickej inakosti čistá úprimnosť a osobitý vnútorný svet. "Rozprávam o smutných veciach a chcem dosiahnuť katarziu," tvrdí Hegarty. Ak sa dá hovoriť o terapeutických účinkoch hudby alebo o jej meditatívnom potenciáli, piesne Antonyho a jeho sprievodnej skupiny The Johnsons sú rozhodne jedným z najvhodnejších príkladov.

"Jedného dňa vyrastiem, budem prekrásnou ženou/ jedného dňa vyrastiem, budem prekrásnym dievčaťom/ Ale pre dnešok som dieťaťom, dnes som chlapcom," znie v ďalšej piesni a znie to smutne. Kde sa vôbec vzal tento androgénny človek, ktorého britský Guardian nazval svätým stredovekým mučeníkom a ktorého hlas a nástojčivé pesničky kritici prirovnávajú k speváčkam ako Nina Simone či Marlene Dietrich?

Je Angličan. Keď mal sedem rokov, jeho otec inžinier a mama fotografka sa rozhodli presťahovať do Amsterdamu. Tam malý Antony prvýkrát nasal atmosféru slobody v hipisáckych komúnach. Neskôr s rodičmi odišiel do USA. Ako devätnásťročný chvíľu študoval v New Yorku experimentálne divadlo, potom nastalo dlhé obdobie hľadania: "Hudba ma dojímala k slzám, ale dlho som ju nevedel robiť a musel som sa živiť rôznymi zamestnaniami v nočných baroch. Vyzeral som ako bezdomovec," povedal časopisu Q.

Pred niekoľkými rokmi ho však hudobníci zaznamenali. Stal sa veľkým obľúbencom Laurie Andersona, keď ho počul spievať Lou Reed, rozplakal sa. Philip Glass ho prizval do svojho projektu pre Carnegie Hall, jeho úchvatnému hlasu už dali priestor aj nové hviezdy freak-folku CocoRosie, počuť ho čoskoro budete aj na albume dua Matmos.

Reakcie na Antonyho tvorbu sa líšia: "Na slobodomyseľnom Manhattane mi hovorili: Je to rebelské, je to umenie. No v Londýne mi tvrdo pripomenuli, že moje vystúpenie je krikľavo teplošské." Keď sa však organizátori ceny Mercury Music Prize rozhodli oceniť práve Antonyho, nebol to iba burcujúci odkaz pre menšiny, aby sa nebáli svojej inakosti. Gesto, ktoré uprednostní takúto hudbu pred štadiónovým rockom (o prvenstvo sa uchádzala napríklad aj skupina Coldplay), je zároveň niečo viac - ďalšia injekcia pre zaujímavejšiu budúcnosť popu.