FOTO
Začne sa presne o päťdesiat dní. Najvyšší čas zaspomínať, čo zimné hry na púti svetom zažili.
Severania boli proti, mali svoje hry
Bol to ťažký a utajovaný pôrod. Čosi na štýl: novorodenec pod falošným menom podhodený do hniezda záchrany s následným sladkým hapyendom v podobe jeho návratu do matkinho lona.
Biele olympiády boli neželané dieťa. Aspoň pre Škandináviu, ktorá sa pokladala za ešte väčšiu baštu sveta zimných športov, než akou bola. Tá si velebila svoje Severské hry, ktoré zakladajúca skupina oficierov od roku 1901 usporadúvala najskôr každé dva, potom každé štyri roky v Štokholme (výnimkou bola nórska Kristiana v r. 1903).
Švéd Viktor Gustaf Balck si s razantnosťou budúceho generálmajora strážil svoje "krstňa". Kým vládal a sedel v Medzinárodnom olympijskom výbore ako jeden z jeho zakladateľov (do roku 1921), nástojil na francúzskeho baróna Pierra de Coubertina, aby nepodliehal tlakom na otvorenie olympijských vrát pre zimné športy.
Londýnska ouvertúra piruet
Pritom korčuľovanie figurovalo v zozname športov chystaného vzkriesenia Hier už od inauguračného zasadania Medzinárodného olympijského výboru v roku 1894 v parížskej Sorbonne. Akurátže Atény (1896), Paríž (1900), ani St. Louis (1904) nemali podmienky na usporiadanie súťaží v ňom. Londýn však disponoval umelým ľadom už od roku 1876 a keď mu pririekli olympiádu 1908, túžil sa pochváliť rozľahlým klziskom Prince's Skating Clubu v Knightsbridge (62 x 16 m). Zaradil do programu aj krasokorčuľovanie a zožalo úspech.
Štokholm ho o štyri roky odmietol nasledovať. Nečudo, šéforganizátorom olympiády 1912 bol práve Balck, ktorého severský športový kronikár Wolf Lyberg označuje za "otca švédskeho športu". Krasokorčuľovanie odignoroval. Do programu (letných) Hier sa vrátilo až v Antverpách 1920 - už aj s hokejom.
Závaly snehu, potom vody
Sever napokon prehral vojnu s juhom. Monopol Severských hier padol. Švajčiari, Francúzi, Taliani, podporovaní Kanaďanmi mali predsa len väčšie slovo a presadili, aby Francúzsko ako hostiteľ letných Hier VIII. olympiády mohlo zorganizovať v rovnakom roku (1924) aj súťaže na snehu a ľade. Pod olympijským patronátom, ale bez olympizmu v názve - len ako Medzinárodný týždeň zimných športov.
Biele olympiády sa napokon narodili rovno pod Mont Blancom. Na pomedzí Švajčiarska, Talianska a Francúzska. V pôvabnom Chamonix, ktoré za osem mesiacov vybudovalo veľkú ľadovú plochu, bobovú dráhu, ba obďaleč na ľadovci aj skokanský mostík.
"Zažili sme najväčšiu udalosť v histórii lyžovania," básnil po návrate jeden z vedúcich československej (v skutočnosti však čisto českej) výpravy Josef Scheiner o skokoch až za 50 m (aj keď iba v exhibícii), ktoré umožňoval na svoju dobu supermoderný mostík. Mimochodom, naprojektoval ho - Švéd Axel Norling.
Chamonix malo smolu a zároveň z pekla šťastie. V decembri 1923 ho zasypal sneh. Za dvadsaťštyri hodín ho na mestečko spadlo 170 centimetrov. Keď sa za pomoci armády vyhrabalo, prišlo také oteplenie, že plávalo vo vode. Američania a Kanaďania, ktorí prišli v predstihu, nemali kde trénovať a uvažovali, či sa nevydať na spiatočnú cestu. Slávnostný ceremoniál 25. januára bol už však za treskúceho mrazu.
Dodatočne: Áno, boli to ZOH
Z týždňa bolo napokon desať dní. Mrazivých a väčšinou slnečných. Sneh vŕzgal pod nohami a mal extratriednu kvalitu. Aj prírodný ľad zniesol dobové kritériá.
Podujatie nesmelo mať olympijský názov, ale dodržiavalo olympijskú liturgiu.
Na líci medailí z dielne Raoula Bénarda, ktoré odovzdávali naraz v posledný deň, preto ich podaktorí dostali až poštou, bol športovec s párom korčulí v ľavej a s párom lyží v pravej ruke. Najviac ich zozbierali Nóri, pôvodne oponenti. Prišli šestnásti a získali pätnásť medailí.
Na záverečný ceremoniál dorazil osobne aj pionier novovekého olympizmu Pierre de Coubertin. Bodku za podujatím dal slovami: "Zimné hry na počesť ôsmej olympiády vyhlasujem za skončené." Neskôr skonštatoval: "Zimné hry vyhrali. Naši škandidávski priatelia, presvedčení a obrátení na vieru, sa pridali."
Predznamenal to, čo sa dialo po nich a čo nemecký olympijský historik Adolf Scherer označil za povinnú kozmetiku. Pražský kongres MOV v máji 1925 schválil krátky dodatok do Olympijskej charty: "Zimné hry tvoria oddelený cyklus. Zahŕňajú súťaže v zimných športoch. Konajú sa v rovnaký rok, ako Hry olympiády. Prvé zimné hry boli v roku 1924 v priebehu VIII. olympiády."
O rok v Lisabone oficiálne premenovali Medzinárodný týždeň zimných športov v Chamonix na 1. zimné olympijské hry. Letné olympiády dostali mladšieho, zimného brata. O rok nato zažili Severské hry nechcenú derniéru.
Zimné francúzske stredisko Chamonix v roku 1924 nepraskalo vo švíkoch. Avšak vzhľadom na to, že prvá zimná olympiáda nemala takmer nijakú propagáciu a navyše hrozilo, že kvôli poveternostným zlomom sa neuskutoční, sumárna 33-tisícová návšteva bola slušná. Najväčší záujem pútali súťaže na skokanskom mostíku - vo vzduchu je neskorší olympijský šampión Jacob Tullin Thams. FOTO - WWW.OLYMPIC.ORG
