rópske aj zámorské operné scény. Úspešná kariéra ju však neodradila od rodiny a materstva. Vianoce strávi v tesnom kruhu svojich najbližších - manžela, hudobníka Martina Vargicu a ich troch detí - Lukáša, Margarétky a Jakuba. Ľubica Vargicová.

Čo pre vás znamenajú Vianoce?
Som rodinne založená, takže sa teším na každý sviatok. Detičky nechodia do školy, môžeme si spraviť dva týždne len pre seba. V mojej profesii sa to síce realizuje veľmi ťažko, ale keď musím odcestovať, môžem deti zobrať so sebou. Vianoce sú skutočne čas pokoja a ak nasneží, sú umocnené aj nádherou prírody. Môžeme sa lyžovať a sánkovať - je to veselica. Radujem sa však zo všetkých sviatkov v rodinnom kruhu. Mám veľmi rada ľudí okolo seba.

Vedia vaše deti, kto nosí darčeky pod stromček?
Doma máme rôzne vekové kategórie! (Smiech.) Lukáš je 15-ročný pubertiak, ktorý by už bol najradšej sám. Potom máme 10-ročnú Margarétku, ktorá je ešte také veľké hravé dieťa. Samozrejme, že im dvom už je jasné, kto im dáva darčeky. Ale 3-ročný Jakubko si ešte veľa vecí neuvedomuje. Minulý rok ho očarili sviečky, výzdoba, stromček, a čo sa týka darčekov, očakáva v každom balíčku autíčko. A najväčším dobrodružstvom je preňho ich rozbaľovanie. Nezapodieva sa tým, kto ich tam dal. Vždy sa postaráme o to, aby sa tie darčeky odrazu a nebadane ocitli pod stromčekom, ale dcérka sa hneď začne pýtať, ktorý má od koho. Jeden od druhého sa vlastne učia realite.

Aké to bolo u vašich rodičov?
Rodičia trvali na tajnostiach. S mojou o rok mladšou sestrou sme dokonca museli odchádzať z domu, lebo príde Ježiško. Samozrejme, že náš detský rozum veľmi rýchlo pochopil, o čo išlo. Keď sa nám neskôr narodila ďalšia sestra, ktorá je odo mňa mladšia o 11 rokov, dlho som na nej pozorovala, ako všetkému verí. No a potom som videla aj jej vytriezvenie...

Spievate si v rodine?
Sme hudobná rodina, hoci nepochádzam z takej. Manžel je muzikant, aj jeho otecko, moje aj sestrine deti sa venujú hudbe a naozaj si radi urobíme domáci rodinný koncert. Vždy sa teším, keď ho deti pripravia z vlastnej vôle. Navyše, najmladšia sestra išla v mojich šľapajach a študuje operný spev, takže takýto hudobný sviatok si robievame aj počas roku, keď oslavujeme narodeniny.

Ste veľmi krehká, útla žena. Ako sa vám darí pri troch deťoch majstrovsky zvládať jeden z najnáročnejších operných repertoárov?
Ľudia sú rozdielni. Vždy som bola chudá, aj keď mi v detstve veľmi chutilo jesť. Mám asi osobitý metabolizmus. Nikdy som nemala problém s hmotnosťou, ale musím povedať, že sa ani nikdy neprejedám. Asi viac "kmitám", ako jem. Navyše aj na scéne vždy nejaké to kilo zhodím. A keď prežívam psychickú záťaž pred premiérami, vôbec nemyslím na jedlo. Mám dni, keď sa na jedlo nemôžem ani pozrieť a som veľmi nervózna.

Odkiaľ beriete energiu na svoj výkon, keď hlas vyžaduje starostlivosť aj po tejto stránke?
Keď nevládzem, hovorím si: "Bože, keby som mala trochu viac sily, keby som bola mohutnejšia!" Ale vždy to prejde. Snažím sa dopĺňať stravu vitamínmi. Okrem toho, dobrý hlas nestojí iba na fyzickej kondícii, ale na technike a hygiene hlasu. Nesmiem spievať viac, ako znesú hlasivky. Keď sa unavia, musia sa zregenerovať a oddýchnuť si. Niekedy treba vedieť povedať nie a veľmi opatrne zaobchádzať a narábať s jemnými svalmi - hlasivkami.

Prečo boli v minulosti takmer všetci slávni speváci korpulentní?
Nebolo to celkom tak, azda medzi tenoristami... Navyše, kedysi v opere menej záležalo na réžii a speváci nemali stimul dobre vyzerať. Ja osobne úplne odpúšťam Pavarottimu, ako vyzerá, lebo stačí, aby človek zavrel oči, a keď počuje jeho spev, je v siedmom nebi. Dnes sa však opera vníma hlavne ako divadlo. Šoubiznis je už taký rozrastený, že opera musí konkurovať muzikálom. Divák sa chce aj pozerať, nielen počúvať, ale pre mňa je hudba stále prvoradá. V niektorých divadlách však začínajú hrať režiséri prím pred dirigentmi a často neberú do úvahy samotné kritériá spevu.

Prekážali vám vyslovene niektoré réžie?
Áno - hlavne v zahraničí. Každý režisér chce byť originálny a niekedy ide proti samotnému príbehu, proti dobe, v ktorej sa odohráva, a niektoré scény sú potom vytrhnuté z kontextu. Keď nechápem súvislosti, neviem to zahrať, nie som až taká dobrá herečka. Chcem porozumieť každému svojmu gestu a precítiť to, o čom spievam. Musím však povedať, že sa mi zatiaľ vždy podarilo docieliť kompromis. Dá sa so mnou vyjsť, aj keď mi je jasné, že behať po javisku bez šiat by ma nedonútil nikto. Vážim si operu a myslím si, že isté tradičné kultúrne zákony musia byť dodržané a dej na javisku a scéna by nemali odvádzať pozornosť diváka od hudby, ale umocňovať zážitok z nej.

Minulú jeseň ste zaznamenali veľký úspech v Metropolitnej opere v USA. V Mozartovej Čarovnej flaute ste spievali Kráľovnú noci. Aký ste mali zážitok z tejto svetovej scény?
Čarovná flauta je rozprávka, ktorá sa dá urobiť tisícimi spôsobmi a Metropolitná opera je veľmi bohatá inštitúcia, takže sa postarala o skutočne nádhernú, veľkolepú výpravu - od hodvábnych kostýmov až po krištáľové ruže. Všetko bolo na špičkovej úrovni. Na predstavení bolo zainteresovaných množstvo ľudí, s čím bola spojená aj náležitá nervozita - či všetko klapne načas. V tejto opere je aj hovorený text, počas ktorého sa musela scéna nenápadne vymeniť tak, aby ho nerušila. Bola som prekvapená, že v takomto opernom divadle si dovolia škrtnúť hudobnú skúšku a namiesto nej dajú režijnú. Tvorcovia rátajú s tým, že speváci ovládajú svoje party na sto percent a hudbu už vôbec nemusia skúšať. Všetko stavili na réžiu. V Amerike hovoria opernému predstaveniu šou. Je im jedno, že je to vážna hudba, pre nich sa v prvom rade musí divák baviť. Očakávala som viac muzikantskej roboty, aj keď výsledok bol napokon vynikajúci.

Je situácia v európskych operných domoch iná?
Nedá sa to vzťahovať k divadlám, vždy je to záležitosť tímu. Ide o to, ako spolupracuje dirigent s režisérom a či sú si rovnocennými partnermi.

Na Salzburskom festivale v roku 2003 ste spievali Olympiu v Hoffmannových poviedkach pod taktovkou svetoznámeho dirigenta ázijského pôvodu Kenta Nagana. Ako si spomínate na túto spoluprácu?
Je to výborný profesionál, ale príliš som si ho neužila. V Salzburgu sme skúšali dva mesiace veľmi poctivo, ale aj tam prišiel samotný orchester a dirigent až na poslednú chvíľu. Olympia nie je príliš veľká úloha - aj s príchodom a odchodom som na scéne asi 15 minút. A aj v tomto predstavení bolo veľmi podstatné, ako budem vyzerať. Celú ma zabielili ako porcelánovú bábiku. Dve a pol hodiny pred predstavením som sedela iba v maskérni. Takže aj toto bolo pre mńa napokon viac o tom vizuálnom...

Stretli ste sa u kolegov v zahraničí s hviezdnymi manierami?
V Salzburgu prvý tenor neprišiel na vypredanú generálku, lebo si šetril svoje hviezdne hlasivky na premiéru. Jeho part spieval náhradný tenorista a po scéne sa namiesto neho pohyboval sám režisér. Dosť ma to šokovalo, ale i tak som ich obdivovala, ako to všetko zvládli. Ale viem byť "šokovaná" aj príjemne - keď stretnem umelca, pred ktorým mám obrovský rešpekt a ukáže sa, že je to úplne skromný, jednoduchý, geniálny človek, s ktorým sa dá zasmiať a porozprávať. Vtedy zo mňa opadne tréma a sú z nás kamaráti, kolegovia, partneri. Zažila som aj faux pas kedysi opernej divy, ktorá okolo seba robila veľký rozruch, hoci jej sláva bola už dávnou minulosťou. Každý budeme musieť raz odísť... Načo sa teda trápiť, keď už to nejde?

Je známe, že pre každého divadelníka je rozlúčka so scénou veľkou drámou. Vo vašej profesii sa práca veľmi tesne prepája s krehkým egom človeka. Nezasahuje vám prežívanie slávy a dôkazy obdivu publika do súkromných vzťahov?
Keď bola na Slovensku Natália Imbruglia, na otázku novinára, čo pre ňu znamená šťastie, odpovedala, že nemôže svoje osobné šťastie podmieňovať úspechom na javisku. To je aj moje krédo. Pre mňa je na prvom mieste rodina. Neúspech v rodine je pre mňa skutočný neúspech. Neúspech na javisku je len neúspech v práci. Mám svoju prácu veľmi rada a je krásne, keď ňou môžem druhých potešiť, ale vždy je to len práca, ktorá ma živí. Bolo by ťažké prísť o ňu, ale oveľa väčšou tragédiou je prísť o niekoho z rodiny. Môj manžel je muzikant, ktorý má veľmi dobré uši a povie mi, čo si myslí. A mám aj pani profesorku, ktorá mi bez okolkov dá najavo, čo sa jej nepáči a čo robiť nemám. Človek nie je k sebe až taký objektívny, potrebuje, aby mu niekto povedal, že mu niečo nevyšlo. Nie je priateľom ten, čo vás iba chváli, ale ten, ktorý dokáže povedať pravdu, nech je akákoľvek. To je veľká výhra v živote.

Dokážete povedať iným ľuďom, čo si o nich myslíte?
Som veľmi otvorená, na čo som už veľakrát aj doplatila. V našej práci sa to vraj nenosí. Nekedy radšej nič nepoviem, ako by som byť neúprimná. Som veľmi prísna aj na naše deti. Manžel mi dokonca vyčíta, že ich vôbec neviem pochváliť. Ale to nie je pravda. Mám možno na ne vyššie nároky ako na iné deti. Načo je dobré mazať si popod nos medové motúzy? Kto už má byť úprimný, keď nie tí najbližší? Som rada, keď ma niekto pochváli, ale to neznamená, že zaspím na vavrínoch. Treba ďalej tvrdo pracovať.

Nechválili vás rodičia, keď ste boli malá?
Mala som veľmi prísneho otca, už nie je medzi nami. Mamička ma chválila viac. Otec bol vysokoškolský profesor, fyzik a od mamy o dosť starší. Doma mal absolútnu autoritu. Čo povedal, to platilo. Príliš ma nechválil. Medzi nami to často blýskalo. Bol na mňa tvrdý možno aj preto, že som bola najstaršia - azda chcel mať prvého syna - a nešla som ani v jeho šľapajach. Veľmi ťažko sa zmieroval s mojím povolaním. Neskôr však už bol veľmi hrdý, keď som sa stala sólistkou opery, lichotilo mu to, bol to taký malý Napoleon.

Nie je z tohto pohľadu predsa len lepšie deti viac chváliť?
Treba robiť všetko s mierou a tak, ako to prinesie život. Nič nerobím dopredu, ani unáhlene. Som taká, že čo na srdci, to na jazyku, ale vtedy, keď sa to hodí. Zbytočne ľudí nezraňujem. Veľmi sa teším z každej jednotky, ale päťka ma dokáže nasrdiť. My sa momentálne pohybujeme v takýchto intenciách - známkových. (Smiech.) Lukáš už 10 rokov tancuje vo folklórnom súbore Klnka, ide mu to, je to moja pýcha. Dcérka tam tancuje 4 roky, je úplne iný typ ako syn, príliš ju pochváliť nemôžem, navyše, je to ťažká povaha. Taká rebelka. Každá moja menšia výčitka alebo pripomienka v nej vyvoláva protest, normálny rozhovor je vopred vylúčený. Hneď začnú stúpať decibely, o chvíľu po sebe kričíme, a to si ja nemôžem dovoliť. Rýchlo to ukončím, ale ona má aj tak vždy posledné slovo. (Smiech.) A s maličkým Jakubkom sa všetci ešte mojkáme, hoci aj jemu už rastú rožky. Viem oceniť dobré stránky mojich detí, ale tie zlé sa snažím rýchlo skresať, lebo chcem, aby z nich vyrástli dobrí ľudia. Manžel je skvelý človek a vždy som si priala, aby deti mali jeho povahu, ale sú skôr po mne. Vždy som bola proti otcovi, ktorý ma držal nakrátko, ale poslúchala som ho. Nič iné mi napokon neostávalo, občas ma vybil remeňom. U nás sa to nekoná, ale trvám na nejakej normálnej disciplíne.

Zlučovala sa vo vašom detstve predstava o láske s otcovým správaním voči vám?
Mala som veľa kamarátok a chodievala som k nim do ich domácností. Závidela som im, ako pokojne môže vyzerať rodinný život, ako sa ľudia dokážu mať radi. Ale človek aj tak vidí len povrch. Napríklad, keď aj ku nám niekto príde, naše deti sa zrazu úplne inak správajú. Všetko znenazdajky klape a ich kamaráti môžu mať pocit, aké je to u nás úžasné. No zabuchnú sa dvere, a už je oheň na streche. Myslím si však, že láska nehádaná, nie je milovaná. Mám veľmi rada udobrovanie. S manželom sa nehádame často, ale keď si niekedy vymeníme pár ostrejších viet a nezhodneme sa, tak sa na chvíľu odmlčíme. Pridlho to však nevydržíme. Naše deti nie sú svedkami tragických scén. To skôr ony nás vytáčajú. (Smiech.)

Chodievajú s vami do zahraničia?
Keď ideme na dlhšie, tak ich berieme so sebou. Malý Jakub chodí s nami všade, ale Lukáško je už stredoškolák, takže ostáva doma. Neprekáža mu to, je už vo veku, keď ani na dovolenky s nami nechce ísť, ale ja to držím skrátka. Rodina má byť pokope. Nemienim sa svojich detí vzdávať, a keby som nestíhala, radšej sa zrieknem predstavenia. Neviem, dokedy mi to bude ešte spievať, takže pracujem veľa, ale keď cítim, že som unavená, oddýchnem si. Pre mňa boli najkrajšie dovolenky tie materské. Keď som už bola vyčerpaná z hudby a umenia, tak som mala ďalšie dieťa. (Smiech.)

Je vo svete zvyčajné, že operné speváčky vášho rangu majú tri deti?
Nie je to vôbec zvyčajné, nie je bežné ani jedno dieťa.

Ako sa na vás pozerajú kolegovia?
Neveria mi, pokiaľ deti nemám so sebou, a čudujú sa. Ak sú však so mnou, rýchlo si ich obľúbia. Nie som ojedinelá, ale naozaj je to zriedkavosť. V mojom povolaní je to veľmi náročné a nezvládla by som to, keby sme nemali babičky a ochotných príbuzných. Keď pracujem, musím sa úplne odstrihnúť. Niektoré zmluvy sa jednoducho nedajú zrušiť. Dosť ma znervózňuje, že agentúry mi dávajú podpisovať zmluvy na tri-štyri roky dopredu. Môj život predsa nie je len o spievaní.

Sú deti rovnako kritické ku vám, ako vy k nim?
Sú otvorené, ale moju prácu nehodnotia. Berú ju akosi samozrejme. Rady hodnotia scénu, kostýmy, výpravu. Margarétke sa veľmi páči, ako sa líčim. Vtedy pri mne tichučko sedí, ani sa nepohne.

Sú na vás pyšné?
Áno, ale zdravo. Držím ich pri zemi, vravím im, že nie sme ani žiadni boháči, ani výnimoční ľudia. Najviac ich fascinuje, keď ma vidia v televízii, alebo v časopise. Zatiaľ prikladajú váhu veciam, ktoré nie sú až také dôležité, ale pre nich sú atraktívne.

Kedy ste pocítili, že operný spev je váš osud?
Bol to postupný proces. Zhora mi bol daný hlas, ktorý si všimli ľudia okolo mňa. Nikdy som nechcela byť operná speváčka a ani nepoznám žiadne dievčatko, ktoré by sa ňou chcelo stať. Ani moja dcéra, ktorá pri mne vyrastá, netúži po niečom takom. Je to veľmi špeciálne zamestnanie. Kvôli otcovi som si podala prihlášku na matematicko-fyzikálne gymnázium, ale mama ma zobrala na talentové skúšky na Konzervatórium, ktoré boli skôr. Povedala si, že to vyskúšame, lebo sa jej páčilo to moje štebotanie a pišťanie, niečo v tom videla. Vždy som mala veľmi vysoký hlas - volali ma Píšťalka. Bol to pokus, ktorý vyšiel. Vôbec ma nemuseli prijať, lebo som nemala skoro žiadnu prípravu. Ale ani trému.

Takže, najdôležitejšia je šťastena?
Určite. Cítim, že mne praje - mám krásne deti, perfektného manžela, som relatívne zdravá a stále mám šťastie na ľudí, ktorí prichádzajú v ten pravý moment. A hoci mám aj veľa problémov, pri ktorých sa musím často rozhodovať, mám sa na koho obrátiť po radu. Zatiaľ mi to akosi vychádza bez väčšieho plánovania a neviem akých snov. Beriem život tak, ako prichádza a som optimistka.

Čo vás čaká v budúcom roku?
Od marca budem vo Viedni spievať Kráľovnú noci. Potom s ňou v lete pokračujem vo Francúzsku. Kráľovná noci je veľmi žiadaný part pre koloratúrny soprán. Aj keď ho spievam už 15 rokov, stále sa mi zdá ťažký a mám pred ním veľký rešpekt. Niekedy sa mi podarí viac, inokedy menej. Do Francúzska by som rada zobrala celú rodinu - spojili by sme to ako vždy s dovolenkou. My sme vlastne dovolenku v klasickom zmysle slova ani nemali, vždy bola spojená s prácou niektorého z nás.

Čo budete mať prestreté na Štedrý deň?
U nás varí manžel, vždy ho to veľmi bavilo a stále baví. Štedrovečernú výzdobu pripravím ja - veľmi rada aranžujem. Babička urobí dve-tri veci na výber, aby si každý prišiel na svoje. Môj otec nás vychovával tak, že čo je na stole, musí sa zjesť, aj keď nám to nechutí. My to nerobíme. Načo by sme sa mali na Štedrý večer hnevať? To môžeme robiť inokedy. Deti majú veľmi rady vyprážané mäsko, takže sú tam rezne, kuriatka, ryba, zemiakový šalát, ryža, kapustnica aj hubová polievka. No a množstvo zákuskov a koláčikov. Už veľa rokov si sadáme za spoločný stôl so svokrovcami a na ďalší deň sa stretneme s mojou rodinou. Je to klasika.

Veríte na Vianoce na zázraky?
Verím. Sám život je zázrak. Určite tu existuje nejaká vyššia moc, ktorá zasahuje. Keď mi je ťažko, pomodlím sa. Hovorím si: "Bože môj, toto predsa nemôžeš dopustiť! Pomôž mi!" Podľa mňa verí každý človek. Žiadny z nás nie je až taký suverén, aby aspoň v kútiku duše nedôveroval vo vyššiu moc a nepotreboval jej pomoc. Neplatí to však iba cez Vianoce, hoci práve teraz sa podobné priania viac kumulujú. My takto žijeme celý rok. Nepotrebujeme mať v kalendári začiarknutý konkrétny dátum. U nás je sviatok, keď sa môžeme všetci stretnúť. Naša veľká rodina je jeden malý zázrak.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ