V koncertných cykloch Štátnej filharmónie Brno sa v tejto sezóne našiel priestor pre slovenskú hudbu. Okrem brnianskej premiéry Suchoňovej Rapsodickej suity pre klavír a orchester na abonentných koncertoch zaznejú Holoubkove piesne a Hrušovského zborové kompozície. Orchester Štátnej filharmónie Brno s rakúskym dirigentom Martinom Sieghartom a klaviristom Mariánom Lapšanským uviedli Suchoňovu skladbu, ktorá patrí k ťažiskovým dielam slovenskej hudby 20. storočia.
Rapsodická suita osciluje medzi nostalgiou a grotesknosťou, vzájomné striedanie týchto dvoch výrazových polôh je najpozoruhodnejšia črta tohto diela. Prudké hudobné kontrasty zasahujú v Rapsodickej suite do všetkých parametrov hudobnej reči - dynamiky, rytmiky, farby, harmonického i tektonického priebehu kompozície. Mimoriadne nároky kladie Suchoňovo poňatie rapsodickosti na part klaviristu.
Brnianske uvedenie Rapsodickej suity nemožno hodnotiť jednoznačne kladne, hoci orchester i dirigent venovali náročnej Suchoňovej skladbe maximálnu pozornosť. Martin Sieghart kreoval dielo v apartnej zvukovosti, ktorá mala tak jemne farebné, ako aj rapsodicky zvlnené a dynamicky prudko kontrastne vystavané plochy. Dirigent pochopil, že kompozícia odráža rozpornosť postavenia človeka v modernom svete. Preto interpretácii suity dominovala moderná expresivita. S touto koncepciou kontrastoval výkon klaviristu. Pohyboval sa iba v dvoch polohách - v nekultivovanom, robustnom fortissime a v nezaujímavom dynamickom priemere. Je pochopiteľné, že interpretácii potom chýbal nielen nadhľad, umožňujúci dotváranie detailov, ale aj plasticita a hudobné zobrazenie Suchoňovho umeleckého a intelektuálneho posolstva diela.
Posolstvu Suchoňovho diela by rozhodne prospelo viac farebného dotvárania. Ako najväčší prínos brnianskeho premiérového uvedenia Rapsodickej suity hodnotím fakt, že zahraničný orchester a zahraničný dirigent obohatili svoj repertoár o kľúčové dielo slovenskej hudby 20. storočia, od slovenského interpreta sólového partu by som očakával väčšiu suverenitu a podanie, ktoré možno označiť za „klasické“, nie približné a nedotiahnuté.
Autor: KAROL HAUGVIC(Autor je hudobný publicista)
