„Vyrastala som v rodine roľníka v Dolnom Štáli na Žitnom ostrove. Mali sme 3 hektáre rolí, kravu, prasiatko, hydinu a starý dom s trstinovou strechou. V rokoch vojny naša obec pripadla Maďarsku a brata zobrali maďarskí nyilasi do pracovného tábora. Po vojne sa šťastne vrátil domov.
Dlho sme sa však netešili z toho, že sme prežili vojnové peklo. Okresný úrad práce v Dunajskej Strede podľa dekrétu prezidenta republiky o všeobecnej pracovnej povinnosti vydal transportnú listinu, podľa ktorej nás pridelili dňom 16. decembra 1946 na jeden rok (potom to predĺžili o ďalšie dva) do obvodu Praha -Jílové.
O tri dni prišli vojaci na nákladných autách, a to najnutnejšie z nášho príbytku naložili na korbu. Do domu úrady onedlho naťahovali slovenských repatriantov z Rumunska. Na železničnej stanici v Dunajskej Strede nám pridelili jeden vagón – dobytčák. Ešte šťastie, že sa otcovi kdesi podarilo zohnať piecku. Bola totiž krutá zima a do Prahy sme sa viezli celé dva týždne. Väčšinu času som preležala pod duchnami a triasla sa od zimy a strachu, čo s nami bude. Súprava bola dlhá, a celú ju „obývali“ susedia a známi z Dolného a Horného Štálu a Zlatníkov.
Náš nový pán, presne ako za feudalizmu, nám pridelil strašne studený jednoizbový byt. Starší brat pracoval na poli, mladší s otcom sa starali o dobytok. Ja som musela dojiť kravy, starať sa o hydinu, prať, nakupovať a variť pre celú rodinu. Okrem toho každý druhý deň naložiť voz so zmrznutou slamou, ktorú brat s otcom krompáčmi odkopávali zo zmrznutého stohu. Spoločensky sme boli izolovaní v cudzom českom prostredí, veď sme nepoznali českú reč. Aj sedem-osem kilometrov sme ochotne prešli peši, len aby sme sa mohli stretnúť s rodákmi a známymi…“
(Zo spomienok Katalin Bartal, ktorú ako 17-ročnú s rodinou násilne vysídlili do Čiech. Citované podľa knihy Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001)
