FOTO
Poslední slovenskí záklaďáci končia službu podobne ako niekoľko generácií ich predchodcov. Žijú takmer v rovnakých izbách pripomínajúcich väzenskú celu ako ich otcovia.
V kasárňach v bratislavských Vajnoroch zostalo už len 29 vojakov základnej služby. Niektorí patria k elitnej čestnej stráži. Pochodujú na oficiálnych ceremóniách a podľa svojho veliteľa absolvujú až 400 akcií ročne.
Ich kolegovia, tvoria iba "obyčajnú" strážnu jednotku. Všetci žijú v ošarpanej budove z 80. rokov v izbách, ktoré vyzerajú rovnako ako v seriáli Chlapci a chlapi alebo vo filme Tankový prapor.
Spia na kovových poschodových posteliach na zelených plachtách a pod zelenými spacákami. V izbách je vzorný poriadok, veci sú naukladané v "komínikoch" v skrinkách, ktoré pamätajú Československú ľudovú armádu. To, že izby patria armáde 21. storočia, pripomína snáď iba reklamný plagát na vodku pri okne, cez ktoré prefukuje.
Vojna nám nič nedala
"Už som si myslel, že na vojnu nepôjdem. Potom mi prišiel povolávací rozkaz," hovorí Tomáš Ševčík z Považskej Bystrice. Vojna mu "moc nedala" a len po dlhom rozmýšľaní pripustí, že "snáď len väčšiu disciplínu".
Vojaci z Vajnor vstávajú o šiestej ráno, ale rozcvičku vonku na mraze už nemávajú. Po raňajkách "strážáci" kontrolujú autá pri vstupnej bráne, niektorí v kuchyni umývajú taniere, upratujú alebo sedia ako služba pri stolíku na chodbe ubytovne.
Streľbu zo samopalov vraj za celý čas trénovali iba dvakrát. Od pol štvrtej majú voľno až do večerných "rajónov". Teraz v zime v čase voľna väčšinou len sedia a pozerajú televíziu, občas hrajú futbal.
Tomáš bol doma za pol roka iba cez 14-dňovú dovolenku a raz cez víkend. Mesačný žold 400 korún prefajčí za týždeň. Rodina mu už na vojenský "nadštandard" prispela zhruba 7000 korunami.
Jeho traja spolubývajúci sú na tom podobne - znudení a bez peňazí. "Najviac nás štvala tá nuda. Na vychádzku som sa dostal až po 120 dňoch," hovorí Tomáš. Šikana podľa nich vymizla so skracovaním vojenčiny, "mazáctvo" prestávalo mať pri šiestich mesiacoch zmysel.
Sme otroci za 400 korún
Podobne znudení sú aj štyria vojaci z leteckej základne v Kuchyni, hoci majú aspoň odbornejšiu prácu. Vlado riadi auto, ktoré v noci osvetľuje pristávaciu dráhu, Jozef šoféruje auto s rádiovou technikou, Juraj je "hotovostný traktorista" a dbá, aby bol trávnik pri plochách podľa predpisov. Posledný zo štvorice Bratislavčanov dáva zo zeme pozor, či sa lietadlám otvárajú podvozky.
Vojaci z Kuchyne vstávajú o pol šiestej ráno a aj oni sa po skončení služby väčšinou iba nudia. Do krčmy chodia len veľmi málo, keďže je od letiska šesť kilometrov. Pozerajú televízor alebo hrajú karty. O tom, že budú "poslední záklaďáci", sa podľa Vlada dozvedeli až dva týždne po príchode.
Vojenčina im vraj vzala oveľa viac, ako dala. Juraj prišiel o prácu, do ktorej sa po pol roku vrátiť nemôže. Ďalší váhavo priznáva, že ho kvôli službe nechala priateľka.
Naučili sa len čosi o disciplíne, ale zato dokážu perfektne vyčistiť záchod. "Sme rota profesionálnych upratovačiek. Záklaďáci sú otroci za 400 mesačne," tvrdia. Zo žoldu 13 korún na deň vyskakovať príliš nemôžu a bez pomoci rodičov by to neutiahli.
Aj v Kuchyni sú "strážáci", ktorí slúžia 24-hodinové zmeny a so zamestnancami bezpečnostnej služby strážia letisko. Na jednej izbe ich spí deväť a nie je im príliš do reči. Aj keď ich izba vyzerá o trochu lepšie než tá vo Vajnoroch, pre deväť ľudí je pritesná. "Majú plastové okná," pripomína poručík v leteckej uniforme.
FOTO SME - MIRKA CIBULKOVÁ
Rajóny. Vojenské izby sa za desiatky rokov prakticky nezmenili. Vchod do kasární a služba pri vchode - všetko je tak, ako kedysi.
